Stránky sú optimalizované pre Microsoft Internet Explorer 4.0 a viac pri rozlíšení 1024x768 pixelov.

Vitajte na stránkach CBRSK. Akcia Jánskej noci sa koná zo  soboty na nedeľu dňa 23.-24.6.2012. Srdečne Vás  pozývam! Prajem Vám veľa zdravia a šťastia v  živote. Ďakujem za návštevu a príďte  znova.  Cezmín

2012

V Prakovciach sochami proti odpadu, v lese vznikla galéria drevorezieb
Z mŕtvych stromov vyrezáva v lese sochy:
Video

 Obec Prakovce http://www.prakovce.sk
Prakovce vo Wikipédii:
TU!
ZŠ a MŠ Prakovce

Prakovce mapa

 Deti z detského domova „NÁDEJ“, aby potešili cébečkárov, prispievajú do časopisu JÚNOŠÍK svojimi kresbičkami s témou CB technika a cébečkári na portejbloch v horách, pri vode, na cestách, v domoch, v záhradách a inde.


Kresba: Mladá Šťuka Jaklovce


Na foto: Jitka Prakovce, Dalibor Gáži a Stanko Červeňák Prakovce. Nafotil: Ondrej Jaklovce

K takejto vzácnej spolupráci ma inšpiroval cébečkár - člen CBRSK - Ondrej Jaklovce, ktorý pracuje spolu s manželkou Martou Jaklovce v uvedenom detskom domove. Kresbičky týchto „CB anjelikov“ sú osviežením a ozajstná „NÁDEJ“, že i v budúcnosti bude CB hobby žiť svojim aktívnym životom. Kresby detí z detského domova budú vystavené počas jesenného Medzinárodného rádioamatérskeho stretnutia v Holiciach 2005 v pavilóne (stánku) Mirky 42 Hradec Králové - vydavateľky CB novín „Výzva na kanále.“

Do detského domova „NÁDEJ“ v Prakovciach
zaslali cébečkári, milovníci a fandovia CB financie na pomôcky:
Bukovina 1 Myjava trvalým príkazom z účtu mesačne po 100,-Sk
Rozálka Horné Chlebany (84 ročná)trvalým príkazom z účtu mesačne po 100,-Sk
Salamander Horné Chlebany zaslal osobne zloženkou 100,-Sk,

Na moju adresu zaslali financie v sume
100,-Sk:
Linda Nadlice
Matrix Žilina 100
Luna Bánovce 100,- Sk
Edison Hubina 100,-Sk
Ferdo Rožňava 100, Sk
Jozef Bratislava 100,- Sk
Andy 1 Bratislava 100,-Sk
Tatko Karlo Žilina 100,-Sk
Jozef Sever Martin 100,-Sk
nemenovaná darkyňa 100,-Sk
Marka Zlaté Moravce 100,- Sk
Delta Nové Mesto n./V. 100,-Sk
Mary Horné Chlebany 200,-Sk
Imro Šípok Partizánske 100,- Sk
Imrich Vražba H. Chlebany 100,-Sk
pani Anežka Somorovká Budmerice 100,-Sk

z Českej republiky prispeli:
Jarka Nová Včelnice 100 Čk
Pepa N. Včelnice 100 Čk
Tibor Liberec 100 Čk,
Heňo Přerov 100 Čk
Jan Dobrouč 100
Srdečná vďaka!
KOSAČKA HORNÉ CHLEBANY

Obec Prakovce sa nachádza v juhovýchodnej časti Spiša v nadmorskej výške 390 m, v strednej časti Hnileckej doliny pomenovanej po rieke Hnilec, ktorá preteká celou dolinou. Hnilecká dolina je súčasťou Slovenského Rudohoria a je aj vstupnou bránou do Slovenského raja.
Hnilecká dolina bola známa bohatými ložiskami železnej a medenej rudy. Zo všetkých železiarskych podnikov sa najviac rozvinula železiareň v Prakovciach. Železné hámre sa v obci Prakovce datujú od roku 1586. V roku 1810 bola v Prakovciach postavená vysoká pec. Prakovské železo bolo v tomto období považované za najkvalitnejšie a predávalo sa nielen na Slovensku ale i mimo územia.
V povojnových rokoch boli postavené dve sídliská: Breziny a sídlisko SNP. Kultúra dostala dôstojný stánok v podobe Klubu kultúry. V jeho priestoroch nachádzajú občania obce a mládež miesto na oddych, rozptýlenie a možnosťrealizovaťsvoje záujmy.
Priamo z obce je možné spojenie s vodnou nádržou Ružín a priehradou Dedinky. Z obce vedie značkovaná turistická cesta na Kojšovskú hoľu. Podmienky sú pre využitie agroturistiky a cykloturistiky. V zime pri dostatku snehu je pri; v obci k dispozícii 200 metrový lyžiarsky vlek. Pre turistov je možnosť ubytovania v turistickej ubytovni pri SOU Prakovce. Cena na osobu a ne Sk 100,-. Kontakt: 053/487 42 96.

Obecný úrad Prakovce: IČO: 329 517
Telefón: 0944/741 10 - Tel. & fax: 0944/742 01 - starosta,
Poštové smerové číslo: 055 62 PRAKOVCE

Z histórie obce Prakovce

-v Prakovciach bolo v 30. rokoch asi 160 kráv, ktoré denne produkovali asi 16001 mlieka, čo bolo na jedného obyvateľa viac ako 2 litre
-v tom čase bolo v obci asi okolo 2000 sliepok, 800 husí, 500 kačíc a asi 200 ošípaných
-keď sa kupovalo niečo nové na oblečenie, či obutie, tak to bolo vždy na Veľkú Noc alebo "Oferu"
-do r. 1918 boli súčasťou závodu a to samostatnou aj okolité bane v Helcmanovciach a v ďalšom okolí
-v r. 1907 bolo týchto baníkov s uhliarmi asi 150 a že závod spolu s baníkmi a uhliarmi mal asi 370 zamestnancov
-bol to na tú dobu jeden z najväčších železiarskych závodov v Uhorsku
-Emil Pučko bol prvým profesionálnym šoférom v Prakovciach
-jazdil s osobným autom asi od r. 1926 s riaditeľom Schmidtom a v nedeľu vozil na omšu aj pána farára Znaka z Gelnice
-dolný Hnilec bol osídlený už v 2. polovici 11. storočia
-kráľovské mesto Smolník malo už v r. 1787 915 domov, 1350 rodín, a 6050 obyvateľov
-závod v r. 1920 ponúkal 6 typov sekier na drevo a to pre bane od 1 kg do 2 kg a dĺžky od 170 do 270 mm, v cene od 10,50 Kčs do 15,70 Kčs za kus
-v 24. čísle časopisu "Strojnícky obzor z r. 1938 je veľká reklama závodných výrobkov, zvlášťpílky na kov "Ajax"
-obchodné zastupiteľstvo závodu sídlilo v Prahe H. Štěpánska ul. č. 28
-v roku 1868 bolo v obci vykonané prvé pôvodné katastrálne meranie pozemkov
-v roku 1909 bola prevedená tzv. revízia katastrov
-prvých 15 rádií v obci sa objavilo v roku 1935, vlastnili ich iba majetnejší, lebo cena sa pohybovala od 800-3.000 Kčs
-v roku 1935 sa ľudová škola rozšírila na 4-triednu s asi 90 žiakmi
-28. a 29. sept. v roku 1936 napadlo veľké množstvo snehu
-12. a 13. nov. 1937 bola v obci veľká povodeň ako na Hnilci, tak aj na Hrelikovskom a Gelnickom potoku
-prvá veľká pohroma na prakovské včely prišla na jar r. 1939 dôvod?: krompašská výroba medi
-našimi najstaršími kolegami v železiarskej výrobe boli železiarne na Železníku a Hrádku v gemerskej župe
-priemyselná škola strojnícka v Košiciach vznikla r. 1872 ako súkromný ústav Jozefa Szakkayho. Spomínam ju preto, že v 40. a 50. rokoch študovalo na nej veľa Prakovčanov
-v dávnych časoch chodil do Prakoviec známy pútnik - "holubek", ktorý nocoval obyčajne pri kostolnej bráne
-takisto bol veľmi známy návštevník Prakoviec, ktorého občania nazývali „cvanziheler“
Ali Andráško bol vynikajúcim letcom a neraz nad Prakovcami predvádzal svoje akrobatické umenie. Prakovčania hovorili: „Aha, Ali už zase robí kopýtka!"

Presný dátum založenia obce nevieme, ale predpokladáme, že to bolo v prvej polovici 14. storočia. Hovorí o tom aj stará prakovská povesťo ich založení talianskou princeznou Praxídou, ktorá tu vtedy so svojim sprievodom prechádzala.
I keďpovesťje len povesť, vždy má aj nejaké racionálne jadro. Racionálne jadro má v tom, že to bolo za vlády Taliana Karola Róberta, že to bolo za čias, keďhlavným županom Spiša bol Talian Filip Drugeth, že v roku 1341 komorskými grófmi v Smolníku boli Taliani Galíciu Géri a Marinius, že patrónkou kostola v Smolníku bola sv. Katarína, ktorú uctievali florentskí minciari, atď.,atď., teda, že talianska princezná Praxída má účasťpodľa povesti na založení Prakoviec nieje až také bájne. Teraz trochu o povesti.
Pozrite sa vôkol seba. Aká krása vás obklopuje. A aké krásne museli byť tie hory, lesy, háje, potoky a údolie rieky Hnilca niekedy dávno, pradávno a aké bohatstvo tie vrchy a doliny v sebe skrývali. Vtedy, keď po toku Hnilca či už od Gelnice alebo od Jasova cez Smolník a Mníšek, prichádzali tu prví osadníci, naši predkovia. A nadchýnala sa nimi ako stará povesťhovorí aj talianska princezná Praxída, keď tade so svojim dvorom prechádzala. Mala možnosť sa oboznámiť s bohatstvom mesta Gelnice a Smolníka, s bohatosťou tunajšej prírody a tak sa na kratšiu dobu zastavila na území dnešných Prakoviec. Našla tam už malú, ale bezmennú osadu, ktorej dala meno. Osada sa nachádzala pri ústí potoka Hrelikov do Hnilca. Vybudovala vraj zariadenia pre svoj dvor v ústí Hrelikova a tiež na mieste terajšej kaplnky malý drevený kostolík. Po určitom čase časť svojho dvora tam nechala, najmä kupcov, remeselníkov a pár drabantov a odišla preč. Povesť nehovorí kde odišla a či sa ešte niekedy vrátila.
Takže Prakovčania, prúdi v nás aj trochu talianskej krvi, cítime to, či nie?! Ja som sa po tých talianskych predkoch nikde nedopátral, i keďniektoré mená na okolí, ako napr. Fabrici, Fabíni, Fabišik, by tomu napovedali. Poviem však niečo iné, z bližšej histórie. Starí Prakovčania sa iste pamätajú na Zelmu Braxatorku. Pamätajú si ju ako stále nóblestne starú dámu v čiernych šatách s dáždnikom alebo s paličkou so striebornou rukoväťou a klobúkom ako sa dôstojne prechádza po starých Prakovciach. Pamätníci tvrdili, že je to vraj posledný potomok princezny Praxídy. Bolo by to krásne, keby to bola pravda. Povesťhovorí, že meno Prakovciam dala princezná Praxída. Historicky používané mená Prakoviec boli za tú dlhú dobu tieto: Prakenvilla, Prakenfalu, Prakfalva, Prakendorf. Nech je to už ako chce, mne sa viac pozdáva názov Prakoviec, odvodený od nášho prapredka - Prakováča!
Ak už toľko hovoríme o Praxídach, Braxatorkách, tak ešte jedna krásna báj. Praxithea, dcéra athénskeho kráľa Erechtea, zachrankyňa Athén. Pythia vyveštila, že Athény vyhrajú vojnu iba tak, ak kráľ obetuje jedinú dcéru. Táto vystúpila na oltár a dobrovoľne obetovala život. Dosiahla tak víťazstvo athénskych zbraní a žiarivý príklad vlasteneckej lásky i nesmrteľnosti svojho mena. Však je to krásna povesť, Prakovčania!
Roku 1805 bola v Prakovciach postavená vysoká pec - Huta Ľudmila, pomenovaná podľa Ľudmily Lazanskej, manželky grófa Štefana Csakyho. Sídlila na mieste terajšej náraďovne a bola v prevádzke až do roku 1918. Slovenské pece s hámrami postupne v hrelikovskej a gelnickej doline zanikali a závod sa začal budovaťa rozširovaťv terajších priestoroch, tzv. horná časť závodu a vo valcwerku, tzv. dolná časť závodu. V hornej časti závodu bola sústredená výroba železa, zlievanie a mechanická dielňa a v dolnej časti závodu hámre a valcovňa.
Teda viac ako 450 rokov, najprv pohyblivé piecky a ručné kladivá a potom slovenské pece s hámrami na vodný pohon tvorili základ výroby a spracovania železa v Prakovciach. 25 generácií našich predkov žilo a pracovalo bez väčších zmien a vplyvov v hrelikovskej a gelnickej doline za Čurinkou. Baníci, kováči, povozníci, uhliari a neskôr aj zlievačstvo. Tu prežívali svoje všedné, ale aj radostné dni. Pomaly ale iste aj s ťažkosťami sa lúčili so stáročnou technológiou a zvyklosťami a museli sa začať učiťa zvykať si na moderný spôsob továrenskej výroby a aj na zmenený spôsob života.
Z dávnej i menej dávnej histórie obce nie sú nám mená známe. Ale ani po r. 1900 nie sú záznamy vždy úplné. Osoby, ktoré túto činnosť v obci riadili, sú a aj boli doteraz viac menej zabudnutí. Pokúsme sa aspoň takto si na nich spomenúť.

Riaditelia školy
Hiszem 1890 -1918
Kovalčík 1919-1940
Ragan 1940 -1946
Loja 1946-1955
Uličný 1956 -1959
Matúš 1959-1991
Sovová 1991-

Učňovské školstvo
Viliam Vaľko 1893 - 1896 v Gelnici
Vojtech Sztankay 1896 - 1912 v Gelnici
Groža 1925 - 1948 v Gelnici
Huth Anton 1949 - 1952 v Prakovciach
Čollák Štefan 1952 - 1965 v Prakovciach
Grega Štefan 1965 v Prakovciach

Predstavitelia obce - richtári
Andráško Štefan1923-1932
Puškár Ján 1932-1938
Leško Jozef 1938-1941
Kohan Štefan 1941 -1944
EližerJán 1945-1946
Grega Gustáv 1947 -1951
Džudza Štefan 1951 -1956
Leško František 1956 -1963
Hiszem, Kovalčík, Pindroch Jakub, Žoldák Ján, Filipko, MazúrJán, Andráško František, Andráško AU, Daňko Emil, Dupľák Václav, Kmeť, Filipková Oľga, Ňachaj, Kašický Š., Timkovič M.

K miléniu uhorského štátu bola postavená na tú dobu moderná ľudová škola, ktorá stojí dodnes. Žiaľbohu, že je v nej dnes už iba nevkusná krčma. Boli v nej odchované celé generácie Prakovčanov. Nezaslúži si to, ani odchovanci, ani vy, milí rodáci!
Dovtedy sa Prakovčania učili v starej škole, ktorá takisto dodnes stojí. Je to bývalý konzum "Poliak", potom tam bol Kľuknavský a dnes sklad minerálok. Škôlka v tej dobe bola v Hisemovom dome, dnes Zelovoc. Hutňari zasa v tej dobe chodili do školy a "ovody" na Hutnom, v dome účtovníka - buchhaltera Albersa, kde ich učila jeho dcéra Irma. Dom dodnes na Hutnom stojí. Prvý za mostom smerom na Gelnicu.
Prvý známy učiteľ a aj správca školy v Prakovciach bol Jozef HISZEM.
Starý Prakovčania sa na neho ešte pamätajú. Odišiel do dôchodku roku 1918. Naši otcovia a dedovia ho spomínali ako prísneho, ale dobrého a spravodlivého človeka. Bol veľkým milovníkom prírody, poľovník, ovocinár a prvý organizátor kultúry v obci. Je pochovaný v hornej časti miestneho cintorína. Zastavte sa niekedy pri jeho hrobe a vzdajte mu úctu a spomienku. Učiteľoval a správcoval na tunajšej škole skoro 40 rokov.

Vieme, že do r. 1918 školu ukončilo 1449 absolventov denného štúdia a 1004 ukončilo školu vo forme večerných kurzov. V roku 1907 bola napr. takáto skladba učňov v závode:
11 zlievačov, 3 modelári, a 10 zámočníkov, celkom teda 24 učňov.
Cieľom spomínanej školy v Gelnici bolo pripraviť popredných remeselníkov a technikov pre prácu v železiarskom priemysle na Spiši a zvlášťpodporiť priemysel a remeslá v údolí Hnilca. Škola bola trojročná, neskoršie štvorročná s vyučovacím jazykom maďarským. Bola na tu dobu veľmi dobre vybavená, mala okrem troch učební aj ubytovaciu a stravovaciu časťa dobre vybavené dielne: zlieváreň, kováreň, zámočnícka a kovoobrábacia. Prvým riaditeľom školy bol Viliam Valko, po ňom Vojtech Szatankay a vedúcim dielní bol Alexander Dirner. Učili na nej títo učitelia: Ambruz Florián, Ján Nikl, Július Hanzely a Štefan Longauer. Škoda ale, že táto škola v roku 1918 zanikla. Zlúčila sa so Štátnou vyššou priemyselnou školou v Košiciach. Nezanikla však natrvalo, pretože jej skúsenosti, poznatky boli prevzaté po roku 1920 novou Učňovskou školou pri ľudovej škole v Gelnici. Túto učňovskú školu, ktorá viac-menej existovala skoro 30 rokov navštevovala celá plejáda ešte teraz žijúcich prakovských strojárov. 5 dní v týždni boli na výrobnej praxi v závode a 6. deň na teóriu v Gelnici.
Určite dobre známy je mnohým dlhoročný riaditeľ tejto školy p. Grožo, takže aj jemu môžeme poďakovať za výchovu celých generácií strojárov v závode. Spomeňme si na neho niekedy. Koncom 40. rokov boli v Prakovciach položené základy pre vybudovanie moderného učňovského školstva, na ktorého budovaní mali veľký podiel Anton Huth, Štefan Čollák, Štefan Grega a ďalší. Ale to je už nová história, ktorú už všetci poznáte, takže už ju netreba pripomínať.

V spojitosti s výchovou a starostlivosťou o učňovskú mládež chcel by som pripomenúť, ako sa vtedy starala spoločnosť o siroty. V 20.-tych rokoch to bol pálčivý problém a určite odlišný od výchovy učňov. Je to však problém vysoko sociálny a morálny.
Mám pred sebou oficiálny zoznam prakovských sirôt z roku 1919. Je na ňom 58 mien, čo je na vtedajší počet obyvateľov veľmi vysoké číslo. Podľa vtedy platných zákonov musela mať každá sirota - poručenec svojho poručiteľa alebo opatrovníka. Poručenec sa staval dospelým až v 21. roku svojho života a žena ak sa vydala. Poručníkom musel byť v prvom rade manžel, potom starí rodičia a príbuzenstvo. Keby z rodiny nebolo nikoho, menuje poručníka Poručenský úrad. Poručník mal stanovené práva a povinnosti voči poručencovi, ktoré musel dodržiavať. Tieto práva a povinnosti mali nahradzovaťsirote otca, aby táto nebola ponižovaná, okrádaná alebo inak zneužívaná.
Poručníctvo kontroloval obecný tútor, ako aj Poručenský úrad. Obecným tútorom bol v tej dobe Štefan Urban, ktorý bol súčasne aj kostolníkom.
V už spomínanom zozname bolo 58 mien vo veku od 1. roku do 21. rokov.
Z toho bolo 40 detí do veku 15 rokov. Z celkového počtu bolo 22 dievčat a 36 chlapcov.
Nachádzali sa v 26 rodinách a 6 z nich bolo nemanželských.
Vcelku išlo o zdravých ľudí, iba traja z nich sú uvádzaní ako chorí.
39 z nich malo matku alebo príbuzných a len u jedného hradila výdavky, spojené s výchovou, obec - gmina.
U tých nad 15 rokov 18 ich pracovalo v závode ako rôzni vyučení remeselníci a traja slúžili u povozníkov.
Na pomerne veľký počet sirôt mala vplyv iste aj prvá svetová vojna. Táto, okrem iných škôd, napáchala aj škody sociálne a urobila ťažký život mnohým rodinám a najmä deťom v Prakovciach.
Poručníctvo bolo len slabou útechou v živote týchto mladých ľudí. V ďalších rokoch počet sirôt postupne klesal.

.
Bukovina 1 Myjava

O tom, ako cébečkári zachraňujú životy a zdravie ľudí prostredníctvom CB rádiostaníc sme už v časopise Júnošík viac krát písali. Mustafa Bytča robí uvedenú záslužnú činnosť dlhé roky a po autohaváriách zachránil množstvu ľudí život a zdravie. O tom, že cébečkári majú možnosť pomáhať ľuďom aj inak som sa dozvedela od Bukoviny 1 Myjava.
„Čo ste jednému z mojich maličkých urobili, mne ste urobili.“
Žijeme v spoločnosti, ktorej základným článkom je rodina. I v spoločenstve užívateľov CB pásma zvykneme hovoriť o veľkej CB rodine. Cébečkári si vo svojej veľkej CB rodine navzájom vymieňajú skúsenosti a poznatky, odovzdávajú si svoje vedomosti, obohacujú sa prežívaním a hovorením i písaním o tom, ako vnímajú, vidia, cítia a chápu vzťahy k životu, vesmíru a človeka k človeku. Takto si vzájomne rozširujú obzory ducha. Vo veľkej CB rodine si cébečkári navzájom pomáhajú psychicky napríklad: prejavmi spoluúčasti pri rôznych príležitostiach i tragédiách, povzbudzovaním, keď sa niekomu nedarí a má ťažkosti s problémami, prejavmi tolerancie pri inakosti názorov, pováh a charakterov, zhovievavosti pri rôznych nedostatkoch, láskavosti a trpezlivosti v čase núdze niektorého z nás. Takisto si pomáhajú hmotne ako napríklad: zapožičanie alebo darovanie CB techniky núdznym, „potrebným“ - tým, ktorí nemajú prostriedky na získanie CB techniky (ale i iných vecí). A napokon si pomáhajú i finančne v prípade nešťastia, kedy urobia zbierku peňazí napríklad pri požiari, úmrtí cébečkára, aby pomohli vdove so sirotami a podobne.
U väčšiny z nás je zakorenená nedôvera k zasielaniu peňazí na účty organizácií, nadácií a iných verejných inštitúcií. Niet sa čomu čudovať, pretože sa dokázali mnohé podvody a peniaze sa nedostali tomu, komu boli darcom určené a neboli použité na to, na čo ich darca určil. Na základe uvedenej nedôvery mnohí z nás nepošlú peniaze trpiacim ľuďom, deťom - sirotám, hoci by radi pomohli. Od viacerých som počula názor: „Aj by som podporil a poslal peniaze deťom do Domova, ale nemám istotu, že za tie peniaze naozaj budú kúpené pastelky, pomôcky do školy a knihy s hračkami.“
Bukovina 1 Myjava sa rozhodol rozmeniť veľké na drobné v podobe „adoptovania dieťaťa na diaľku“ z detského domova Nádej v Prakovciach.
Nejedná sa o klasickú adopciu dieťaťa, ale ide o ukladanie financií (sto korún mesačne do veku 18 rokov dieťaťa) na vkladnú knižku konkrétnemu dieťaťu z uvedeného Detského domova. Nie je to veľká suma peňazí, no dieťaťu pri odchode z domova môže pomôcť prekonať začiatok pobytu mimo domova, keď bude v núdzi.
Obrátila som sa na Bukovinu 1 Myjava, vl.m. Július Kollár, s otázkou, čo ho viedlo a ako postupoval pri vybavovaní „adopcie na diaľku.“
Čo Ťa viedlo k tomu, aby si sa rozhodol k tomuto bohumilému skutku?
Prečítal som si v časopise Júnošík oznam o deťoch z Detského domova Nádej v Prakovciach a pomyslel som si, ako málo stačí k tomu, aby človek urobil niečo dobré inému človeku a nestojí to veľa, iba si každý mesiac odpustiť jedny cigarety Mallborky a poldeci koňaku. Ako sa ľudovo hovorí: „Babka k babce a budú kapce“, každý mesiac sto korún a za 8 - 10 rokov je to 9 600 - 12 tisíc korún plus úroky. Mladému človeku z Detského domova je to aspoň niečo pre začiatok, čo mu môže pomôcť zaradiťsa do spoločnosti a ja kvôli tomu v núdzi nebudem, keď opustenému dieťaťu nezištne odložím na vkladnú knižku sto korún. Takto mám istotu, že peniaze dostane konkrétny človek a aj tomuto konkrétnemu človeku poslúžia v čase núdze.
Ako iste vieš, v detskom domove v Prakovciach sú detičky mentálne postihnuté a po odchode z Domova budú buď naplno invalidné alebo poloviční invalidi. To znamená, že i naďalej budú odkázané na pomoc. U mnohých to môžu byť znovu ich zákonní biologickí rodičia, čím sa dostanú späť do prostredia z ktorého boli odobraté. Ako si riešil tento fakt?
Jednoducho. Konkrétnemu dieťaťu budem ukladať na vkladnú knižku peniaze a keď bude mať 18 rokov, osobne mu ich odovzdám. Dá sa to aj právne vyriešiť a to plnou mocou zákonným zástupcom dieťaťa - sú a budú nimi konkrétne pán riaditeľ Detského domova Nádej s ďalšou zamestnankyňou. Pokiaľ dieťa po dosiahnutí plnoletosti, teda veku 18 rokov, bude nutne potrebovať niečo zakúpiť, oni musia dať k tomu súhlas a aj svoj overený podpis. S peniazmi nemôžu disponovať rodičia detí a ani nik iný, iba dieťa a jeho poverený (i mnou) zákonný zástupca. Takže právne sa to dá vybaviť tak a na financie na vkladnej knižke - uložené na meno dieťaťa - nemá nárok v prípadnej smrti darcu ani jeho rodina.
Ide však o to, že pri ukladaní finančnej čiastky sto korún mesačne by pomerne veľkú časť pohltila administratíva, preto som sa rozhodol šetriť mu peniaze doma (ľudovo sa tomu hovorí „pchanie peňazí do pančuchy!) a ako som už uviedol, vo veku jeho 18 rokov mu peniaze dám na vkladnú knižku a tú mu odovzdám s plnou mocou pre jeho zákonných zástupcov, teda pána riaditeľa domova a ďalšieho zákonného zástupcu.
Je tu však háčik v tom, že v prípade mojej (nečakanej) smrti majú právo na tieto financie moji potomkovia a bude záležať od nich, či takto ušetrené peniaze odovzdajú tomu, komu som ich odkladal. Preto je vhodné o tomto počine informovať svoju rodinu a požiadať ich o to, aby po mojej smrti odovzdali peniaze tomu, komu boli určené. V tomto je nevýhoda šetrenia peňazí bez oficiálnych právnych úkonov s právnymi zástupcami dieťaťa. To však vyplýva z faktu, že ukladám nízku sumu peňazí a z toho mála sporiteľni nemienim mesačne platiť administratívne úkony.
Indiskrétna otázka. Chceš dieťa, ktorému budeš ukladať peniaze na vkladnú knižku, aj osobne poznať a skontaktovať sa s ním?
Isteže chcem, pokiaľ mi to podmienky dovolia. Na meniny či narodeniny, takisto na Vianoce mu zakúpim i nejaké sladkosti a darčeky, aby sa mal na čo a z čoho tešiť, aby mal pocit, že na neho niekto myslí, aj keď ho zatiaľ osobne nepozná.
Myslíš si, že u nás je dosť takých ľudí, ktorí by si „adoptoval dieťa na diaľku“ a ukladali by mu financie na vkladnú knižku tak, ako si sa ty rozhodol urobiť?
Myslím si že sú, len mnohí nemajú znalosť a nevedia ako na to, aby mohli pomôcť opusteným a inak postihnutým deťom. Bežné je v praxi posielanie financií na účty nadácií a organizácií tretieho sektora na pomoc deťom v núdzi, v masovokomunikačných prostriedkoch často propagovaných. Ale mnohí nemajú dôveru v tieto inštitúcie a tak nepošlú.
Už si počul niečo o adopcii detí na diaľku, teda zo zahraničia?
Vo svete i u nás sú známe „adopcie detí na diaľku“ zo zahraničia napr. adopcia detí v Afrike, Indii a inde, ktorým každý mesiac posielajú financie v sume 800 Sk, ako určitú formu rodinných prídavkov.
Forma akú som ja zvolil je skoro tá istá, len cez bankové kontá neposielam žiadnou inštitúciou určenú sumu peňazí, ale doma dobrovoľne ukladám sumu peňazí podľa svojich možností. I tak sa podieľam svojou trochou na určitej istote pre možný núdzový stav v budúcnosti dieťaťa, ktorému peniaze ukladám na vkladnú knižku. Bude to pre dieťa niečo ako prvá pomoc, keď sa bude začleňovať do spoločnosti, poprípade základ na zdravotné pomôcky, lieky a podobne.
Všeobecne sa hovorí o krokoch na zrušenie Detských domovov, aby boli deti dávané do rodín, ktoré budú na ich prijatie a výchovu fundovane pripravené. Čo si myslíš o tomto pláne do budúcnosti?
Detské domovy plnili svoju funkciu dlhé roky a nie je vonkoncom správne vyjadrovať sa o Detských domovoch ako o niečom celkom zlom. V Detských domovoch je prevažná väčšina detí zo zlého sociálneho prostredia, rozvrátených rodín, deti o ktoré sa rodičia nestarali alebo ich týrali, siroty žijúcich nezodpovedných rodičov, deti z rôznych dôvodov nechcené a opustené. Nie zrušiť Detské domovy, ale upraviť legislatívu tak, aby mohli byť po traume v krátkom čase adoptované v rodinách alebo dané do pestúnskej rodiny v ktorej už majú svoje deti. Nie do pestúnskej rodiny, ktorá nemá svoje vlastné deti a pestúnsku starostlivosť bude považovať za robotu, teda prácu ako každú inú.
Nebuďme idealisti! V dnešnej dobe sa o biedneho človeka bez práce málokto postará. Vidíme na uliciach dosť žobrákov, tak azda nechceme hľadieť ešte aj na potĺkajúce sa opustené deti. Keď sa zrušia Detské domovy, čo bude s deťmi, ktoré NIK nechce? Čo sa stane s bezvládnymi na lôžko pripútanými deťmi? Pochybujem o tom, že by sa na Slovensku našlo dosť rodín, ktoré by si zobrali na svoje plecia starostlivosť o bezvládne mentálne postihnuté deti, keď tisíce rodín majú starosť o to, aby vôbec prežili.

Ako treba postupoval pri vybavovaní vkladnej knižky pre dieťa, myslím tým právnu formu?
V prvom rade sa treba skontaktovať s pánom riaditeľom Detského domova a dohodnúť s ním právne náležitosti. Vkladnú knižku môže založiť iba právny zástupca dieťaťa, subjekt - Domov sociálnych služieb - Detský domov a konkrétna osoba - riaditeľ a ešte jedna osoba z Domova sociálnych služieb, teda oprávnené osoby, ktoré budú, okrem iného, dohliadať i na to, aby boli financie použité len na veci, ktoré dieťa potrebuje. Je to aj určitá forma prevencie do budúcnosti, aby s peniazmi nemanipuloval nik iný.
Pokiaľ má niekto záujem „adoptovať si dieťa na diaľku“ a pomôcť mu svojou trochou (sto či dvesto korún nie je veľa ani na dnešnú dobu a nebude chýbať v priemernej rodine) do veku dospelosti, teda dovŕšenia 18 rokov veku dieťaťa, môže sa obrátiť na Domov sociálnych služieb telefónne číslo: 053/4874417, kde mu budú poskytnuté fundované informácie. Žiadam však, aby telefonovali iba tí, ktorí majú vážny záujem pomôcť týmto mentálne postihnutým, vozičkárom, bezvládnym a opusteným deťom o ktoré spoločenstvo ľudí, bohužiaľ, nejaví taký záujem, aby ich adoptovali a milovali ich ako svoje vlastné deti.

Na Slovensku je zvykom raz do roka, teda počas Vianoc - narodenia Ježiška - spomenúť si na deti v Detských domovoch, zahrnúť ch darčekmi a gala koncertmi. Prečo si sa rozhodol tak, ako si sa rozhodol?
Forma akú som zvolil poskytuje možnosť(každému z nás) urobiť skutok milosrdenstva tým, že si na dieťa spomenieme každý mesiac, keď mu odkladáme doma alebo pošleme z účtu na vkladnú knižku po sto či dvesto korún. V čase jeho menín či narodenín ho pozdravíme pohľadnicou s dobrými slovami či nejakou maličkosťou alebo cukríkmi tak, ako pozdravujeme svoje deti a vnúčence. Nezabúdajme na to, že v Detskom domove v Prakovciach je veľa detí ťažko zdravotne postihnutých o ktoré nie je priveľký záujem, myslím tým o ich adopciu! Adopciou na diaľku máme možnosť otvoriť svoje srdce a jednému z trpiacich detí vytvárať Vianoce počas celého roka a dieťa má k tomu niekoho, kto ho má rád také, aké je, hoci s ním nie je v každodennom styku.

„Čo ste jednému z mojich maličkých urobili, mne ste urobili.“
V tejto vete sa skrýva láska hodná nasledovania. Bukovina 1 Myjava sa rozhodol konať podľa svojich možností a dobrotou svojho srdca obšťastniť jedného človiečika v detskom domove v Prakovciach, chlapca menom Stanislav ČERVEŇÁK. Július, ďakujem za rozhovor a prajem ti veľa zdravia k tomu, aby si potešil a vylúdil šťastný úsmev na tvári svojho „adoptívneho vnuka.“ (Kosačka)

Po rozhovoroch s rôznymi ľuďmi i s právničkou som sa rozhodla v rovnakom čase ako pán Július Kollár - BUKOVINA 1 Myjava - pre uvedenú formu „adopcie dieťaťa na diaľku.“ Deti „k určitej forme adopcie“ nám odporúčala pani Marta Papcúnová, vrchná sestra oddelenia, ktorá svojich zverencov veľmi dobre pozná. Takisto ako Bukovina 1 Myjava môžem zo svojho dôchodku poskytnúť adoptívnej „vnučke“ iba po sto korún mesačne. Verím však tomu, že sa nájdu ľudia, ktorí si môžu dovoliť adoptovať dieťa na diaľku a poskytovať mu financie vo vyššej sume ako to robím ja a Bukovina 1 Myjava.
Pokiaľ sa nájdu ľudia, ktorí by si adoptovali dieťa z Domova sociálnych služieb v Prakovciach s ukladaním vyššej sumy peňazí, odporúčam vybavenie oficiálnej adopcie na diaľku so všetkými právnymi úkonmi.
Priatelia cébečkári, mnohí z nás máme možnosť vybrať si dieťa na adopciu na diaľku i s menšou sumou peňazí a tak pomôcť konkrétnemu dieťaťu svojou trochou. Tak málo stačí... poslať pohľadnicu s darčekom k narodeninám, meninám, na Vianoce či pri iných príležitostiach a dávať dieťaťu pocit, že ho má niekto rád pre neho samého a také, aké je.

Touto formou blahoželám svojej „adoptívnej vnučke“ EMSE JÓNÁŠOVEJ k narodeninám a želám jej veľa zdravia, dobrých kamarátov, pekných chvíľ v škole pri vyučovaní a čo najviac veselých, úsmevných situácií so spolubývajúcimi. (Babka Kosačka)

Na foto Emse Prakovce

V živote obce Prakovce bolo už veľa medzníkov, ktoré sa nezmazateľne zapísali do povedomia jej občanov. Niektoré z nich znamenali obavy a strach, iné zase radosť a nádej do budúcna. Deň 20.11.1993 nepatrí síce ani do jednej z týchto kategórii, pravdou však zostane, že patrí medzi jeden z najvýznamnejších. Práve v tento deň si občania obce a spolu s nimi i hostia a rodáci, ktorých život zavial do rôznych kútov našej republiky, pripomenuli 625. výročie prvej písomnej zmienky o obci Prakovce, v ktorej žili a tvorili ich predkovia, žijú súčasníci, ktorí urobia všetko preto, aby v nej našli svoj útulný domov aj ich deti.
Napriek nepriaznivej hospodárskej situácii, v ktorej sa obec v dôsledku nedoriešenia situácie okolo podniku ZŤS a viac než 35 % nezamestnanosťou nachádza, pripravilo Obecné zastupiteľstvo oslavy jubilea obce čo najdôstojnejšie. Prispeli k tomu aj podnikatelia pôsobiaci na území obce, ktorí finančne pomohli na pokrytie nákladov spojených s oslavami.
Program osláv sa začal o 13.00 hod. prijatím pozvaných hostí starostom obce pánom Dušanom Slovinským na pôde Obecného úradu. 0 15.00 hod. sa v Klube kultúry začalo slávnostné zhromaždenie občanov pri príležitosti 625. výročia prvej písomnej zmienky o obci Prakovce. So slávnostným prejavom sa k prítomným prihovoril starosta obce. Poukázal na korene obce, ktoré siahajú do polovice 14.storočia.

Prvá písomnú zmienka o nej pochádza z roku 1368.
Celá jej história je poznamenaná tvrdou prácou. Spočiatku baníctvom a prácou v okolitých lesoch, neskôr železiarstvom a hámorníctvom. Život v obci a jej rozvoj bol vždy nerozlučne spätý s rozvojom a výrobou v miestnom podniku. To čo platilo v minulosti sa výrazne prejavilo aj v súčasnosti. Pokles výroby v miestnom podniku a následné prepúšťanie z práce výrazne poznačilo život v jubilujúcej obci a zároveň i v celej Hnileckej doline, pre ktorú bol podnik ZŤS Prakovce najväčším, najdôležitejším zdrojom pracovných príležitostí a zdrojom rozvoja celej doliny .
Tvár obce i život v nej zaznamenal nebývalé zmeny v jej prospech najmä od päťdesiatych rokov tohto storočia. V tom čase šírili kvalitné výrobky vyrobené v miestnom podniku dobré meno a fortiel prakovských robotníkov a technikov po celom svete. Vybudovali sa objekty občianskej vybavenosti, rozvoj zaznamenali oblasť kultúry, športu a školstva. Vo všetkých oblastiach pracovalo množstvo ľudí, ktorí svojím podielom prispeli k týmto výsledkom. Spomenúť len niektorých z nich by nebolo správne. Všetkým im patri za všetko čo pre obec urobili naša najhlbšia úcta a obdiv.
V tejto súvislosti starosta obce zdôraznil, že vzťah každého z nás k rodnej hrude, k odkazu našich predkov, k všetkému a užitočnému čo pre nás ich nasledovníkov urobili, je aj vzťahom k našej budúcnosti, k budúcnosti našich detí a ďalších generácií čo prídu po nás.
V ďalšej časti programu boli uvedené do života obce je symboly erb, vlajka a pečať, ktoré ju budú od 20.11.1993 reprezentovať aj navonok. Svojim stvárnením symbolizujú hlavný druh pracovných činností všetko čím obec žila, čo formovalo život našich predkov, a tým i náš život.
Symboly obce boli po schválené 19.7.1993 v Heraldickej komisii MV SR a zaevidované v Heraldickom registri Slovenskej republiky. Záver oficiálnej časti programu tvoril Kultúrny program, ktorý pripravili súbory záujmovej umeleckej činnosti pôsobiace v miestnom Klube kultúry pod režijným vedením pani Oľgy Filipkovej. Celý program čerpal z miestnych tradícií. Predstavili sa v ňom súbor MJF, súbor Vánok, súbor Prakovčan, ľudová hudba, Dychová hudba. Vystúpenia sa stretli s nesmiernym ohlasom a stali sa dôstojným vyvrcholením osláv 625. výročia prvej písomnej zmienky o obci Prakovce, za čo patrí poďakovanie všetkým, ktorí program pripravili.

Oslavy v obci sa skončili ľudovou veselicou v priestoroch Klubu kultúry.
K jubileu pripravilo Obecné zastupiteľstvo aj vydanie publikácie „Putovanie po starých Prakovciach“, ktorú napísal rodák z Prakoviec pán Emil Andraško. V jeho vyznaní je obsiahnuté to, čo cítili všetci počas osláv:
-„Tu v tomto kraji sa narodili naši predkovia železiari a s nimi celé pokolenia Prakovčanov. Tu je náš najkrajší kút na svete, tu je náš domov. Zveľaďujte a skrášľujte Prakovce, žite krásne a šťastne.“

Komentár k návrhu erbu, pečate a vlajkyy
Prakovce vznikli v prvej polovici 14. storočia v rozsiahlom chotári Gelnice - pôvodne ako banícka osada. V písomných prameňoch sa uvádzajú po prvýkrát ako „villa Prakonis“ roku 1368. Okolo roku 1465 sa spolu s Gelnicou a ďalšími spišskými banskými mestečkami stali majetkom majiteľov Spišského hradu - Zápoľských. V rokoch 1531-1636 patrili podnikateľskej rodine v oblasti baníctva a hutníctva - Thurzovcom, dedičným županom Spišského hradu.
V druhej polovici 16. storočia veľkú časť obce odkúpil známy odborník v železiarstve Anton Roll, ktorý tu postavil hámre na výrobu a spracúvanie železa. Písomne sú hámre doložené v roku 1586. Vyrábali šable a prilby, známe v Uhorsku i v zahraničí.
V 17.-19. storočí boli Prakovce poddanskou obcou Čákiovcov, ktorí nadviazali na tradície výroby železa..
Od roku 1760 mali v prevádzke železiareň, ktorú tvorili dve slovenské pece a hámre. Železiareň v Prakovciach sa postupne stala najvýznamnejším podnikom svojho druhu v Hnileckej doline. Zameriavala sa hlavne na výrobu jemných železných prútov a tyčí, z ktorých sa vyrábal drôt, ale produkovala aj ďalšie druhy železa.
Najstaršími časťami Prakoviec sú ústie potokov Hrelikov a Gelnický potok, teda hrelikovská a gelnická dolina, známa aj teraz pod názvom Dolina, Hutno a ďalej Curinka. Stopy po ťažobných jamách železnej rudy a miliarských štít pre pálenie dreveného uhlia sú ešte aj dnes pre zasvätených zreteľné. Nachádzajú sa v prevažnej miere v dolných častiach Hutná a Doliny. Na Hutne na ľavej a pravej strane Gelnického potoka a v Doline na oboch častiach hrelikovského potoka. Vyskytujú sa aj za Čurinkou, na Barbore a na Vindoch. Zvlášť tento posledný názov hovorí o slovenskom osídlení Prakoviec, pretože Windisch je staronemecké pomenovanie Slovákov. Teda majiteľom tohto zariadenia musel byť Slovák.
Roku 1810 Štefan Čáki zmodernizoval železiareň tým, že miesto slovenských pecí postavil vysokú pec - Hutu Ľudmila. Vyrábala surové železo, pre hámre, ale odlievali sa pri nej tiež hotové železiarske výrobky. V roku 1843 k železiarní pribudla valcovňa, ktorá potom vyrábala kvalitný železný plech.
V priebehu 19.-20. storočia sa železiareň viackrát zmodernizovala, zmenila majiteľov, ale železiarsky podnik funguje v obci ešte aj v súčasnosti. Obyvatelia obce sa zaoberali v prevažnej miere hutníctvom železa - baníctvom a drevorubačstvom v okolitých lesoch. Poľnohospodárska pôda sa v chotári obce prakticky nenachádzala.
V 18. storočí tu neexistovala žiadna sedliacka usadlosť. Hoci obec nebola veľká /v r. 1787 tu žilo iba 282 obyvateľov v 47 domoch/ mala svojho richtára a dvoch prísažných. Úradné písomnosti obce jej predstavitelia do začiatku 19. storočia overovali iba vlastnými podpismi, nie obecnou pečaťou. Tá sa vyskytla prvýkrát na písomnosti z roku 1832 a bola veľmi jednoduchá: jej stred vypĺňali litery "PD", ktoré možno interpretovať ako Prakendorf; okolo písmen sa nachádzalo ešte 11 bodiek. Pečať mala priemer 18 mm.
Ďalšiu, už obrazovú pečaťsi dali Prakovce vyhotoviť roku 1840. V jej poli sa nachádzali dve skrížené banícke kladivká sprevádzané hore otvorenou korunou, dole literami "DP" /Dorf Prakendorf/ a po stranách rozdeleným letopočtom 1840. Tento obsah ešte dopĺňali dve zviazané ratolesti obklopujúce do kruhu kladivká, letopočet a písmená. Pečať o priemere 29 mmf sa používala ešte v 60. rokoch 19. storočia. V 70. rokoch 19. storočia Prakovce overovali svoje dokumenty negatívnou pečiatkou s rovnakým obsahom, aký mala pečať z roku 1840.
Maďarizácia v 80. rokoch 19. storočia priniesla zmenu aj pri obecnej pečiatke, v ktorej sa objavil maďarský text: „SZEPES MEGYE BÁNYAI JÁRÁS PRAKFALU KOZSÉGE“, ktorá sa používala do začiatku 20. storočia, keď ju vystriedala pečiatka zhotovená budapeštianskym rytcom I. Felsenfeldom s textom: „SZEPES VÁRMEGYE PRAKFALVA KOZSÉG 1906“.

Za základ pre obecný erb je potrebné vziať do úvahy pečať z roku 1840, ktorá upozorňuje na jedno zo zamestnaní obyvateľov Prakoviec - baníctvo. Vzhľadom k tomu, že baníctvo v tejto obci od 16. storočia iba dopĺňalo hlavné zamestnanie Prakovčanov - železiarstvo, resp. hámorníctvo, i na základe požiadaviek súčasných predstaviteľov Prakoviec, navrhujeme, aby jedno kladivko v erbe bolo nahradené kliešťami, ktoré by takto vernejšie symbolizovali hlavný druh pracovnej činnosti obyvateľov Prakoviec.
Patrocínium miestneho chrámu sa nedá pri tvorbe obecného erbu využiť, pretože kostol tu bol postavený iba r. 1900 /patrónom je sv. ľudmila/. Dovtedy stála v obci iba kaplnka postavená okolo polovice 19. storočia.

Na zelenom neskorogotickom štíte skrížené strieborné kladivko a kliešte, hore sprevádzané zlatou otvorenou korunou a dole dvomi zviazanými zlatými ratolesťami obklopujúcimi hlavné figúry.

Interpretácia erbu
Skrížené kladivo a kliešte upozorňuje na hlavné zamestnanie obyvateľov obce od 16. storočia do súčasnosti /námorníctvo, resp. železiarstvo/. Otvorená koruna a ratolesti ako sprievodné figúry plnia odlišovaciu funkciu. Koruna zároveň naznačuje spojenie osudov grófskej rodiny Čákiovcov s Prakovcami a miestnou železiarňou v istom historickom časovom úseku. Zelený štít symbolizuje bohaté lesy v okolí Prakoviec, ktoré boli v minulosti jednou z dôležitých podmienok výroby a spracovania železa. Jeho gotická forma upozorňuje na existenciu obce už v 14. stor.

Je kruhová.
Stred pečate vypĺňa erb obce bez heraldického šrafovania. V kruhopise je majuskulný nápis: "OBEC PRAKOVCE". Alternatívou riešenia pečate môže byť taktiež iba voľné umiestnenie erbových figúr do stredu pečate t.j. bez štítu.
Rešpektuje zásady slovenskej vlajkovej tvorby. Vychádza zo sfarbenia erbu. Skladá sa zo žltého a zeleného pásu, cez ktoré prechádza biely kríž. Vlajka je v pomere 2:3, pričom má dva zástrihy siahajúce do 1/3 jej dĺžky.


Zoznam
Foto č.1 - Pečať Prakoviec na písomnosti z r. 1832; č.2 - pečať Prakoviec z r. 1840
č.3 - pečiatka Prakoviec z r. 1906; č.4 - pečiatka Prakoviec na písomnosti z r.1892. Levoča 1.6. 1993

V minulosti veľa prakovčanov odchádzalo za prácou a skúsenosťami za more a hodne / do Budapešti, Miškolca, Aradu a i. Ale aj svoje múdrosti a skúsenosti odovzdávali.
Nebolo ich málo. Niektorí sa vrátili naspäť, ale väčšina ich ostala natrvalo mimo Prakoviec. Veľmi veľa ich odchádzalo po r. 1945 pomáhaťbudovať rozvíjajúci sa strojársky priemysel na Slovensku. Odchádzali ako do hospodárskych, tak aj do poli­tických funkcií.

Z významnejších rodákov spomeniem aspoň niektorých:
Witkovský Jozef - riaditeľ Frankovky, Košice
Reppel Albert - predseda ONV, Gelnica
Gutan Emil - podpredseda ONV, Gelnica
Grega Ján - ministerstvo priemyslu, Blava
Klekner Vojtech - predseda ONV, Snina a riaditeľ Vihorlatu, Snina
Liba Šimon - riaditeľ učilišťa, Medzev
Andráško Emil - riaditeľ Vihorlat, Medzilaborce
Bučko Rudolf - riaditeľ Strojárne, Piesok
Tomľan Ján - riaditeľ Št-banky, Košice
Gutan Štefan - minist. ZO, Praha
Vdovjak Štefan - poslanec NZ, Praha

Frekvencia priezvísk Južného Spiša - okolie Gelnice z r. 1920
Grega, Streck, Fritz, Wolf, Patz, Hennel, Vaškovič, Mauritz, Dirner, Magda, Jacobs, Fuchs, Nemczik, Onofrey, Rusznak, Salzer, Schickerle, Toffler, Fabriczy, Kirschner, Kinszky, Becher, Alcnauer, Stark, Dolinszky, Szlatkovszky, Eližer, Friedmann, Schesinger, Breuer, Nižnik, Engel, Draxler, Mlinarczik, Mingyar, Zwiebel, Morgenstein, Haim, Valko, Szentivanyi, Hadbavny, Nemes, Nagy, Kandra, Kunc, Kozsir, Blazsovszky, Groh, Dolinszky, Ulreich, Tochol, Benô, Karnacz, Ecker, Matz, Mészarosz, Irgang, Gotsch, Kavulič, Szobissek, Antonyi, Gaschko, Lorman, Czehlar, Demko, Saxa, Klein, Stromp, Flachbart, Ambrozy, Zwiebel, Oelschläger, Salczer, Lányi, Kolarčik, Czebrik, Dady, Panulin, Klucsiarovsky, Komora, Jenigar, Schwarz, Piszko, Žalutko, Vozár, Ilkovitz, Juhász, Maczkovjak, Hojstrič, Wurfel, Hiszem, Gizsiczky, Lósch, Vietorisz, Blayer, Schutz, Vagacz, Faubl, Liba, Ploransky, Olexak, Trógler, Partosz.
Mníšek:
Grósz, Witchen, Znack, Steiner, Muller, Wagner, Theisz, Zawaczky, Vietorisz, Búchala, Kronner, Alcznauer, Pretory, Stromp, Peczovits, Schutz, Sandt, Zsiga, Walentin, Weizhap, Wenzel, Kroszner, Kluknavszky, Kreichel, Lerch, Gilden, Schneider, Tilľisch, Stark, Murczko, Pavlanszky, Kuinisch.
Veľký Folkmár:
Klein, Warga, Pinczak, Maczejko, Ledvak, Schedlak, Petrik, Mraz, Fabriczy, Grega, Roskovenszky, Petrov, Kosztka, Adamiszin, Hudak, Petkáč, Bodnár, Rendoš.
Helcmanovce:
Dolinský, Burčik, Špic, Ondik, Mudrak, Kuchta, Drajna, Pisko, Muzelák, Maliňák, Kuruc, Pachoľsky, Iľkovič, Lelak, Gbúr, Sakač, Kazar, Ganz, Lenďak, Čollák, Sirovjak, Hudak, Slovinský, Mudrik, Plachetka, Trojan, Dorčák, Gyôrgy, Brodák, Ferenc, Skupek, Dunaj, Mamrak, Haus.
Jaklovce:
Nalevanko, Guspan, Cehlar, Rendoš, Papcun, Jusko, Butoreš, Uličný, Žiličný, Barborič, Družbacký, Piler, Šima, Žitkovský, Mačkoš, Dorko, Jurtinus, Vozár, Králik, Humeňanský, Krupár, Nalevanko, Macko, Sosák, Šoltéz, Kočik, Keruľ, Donč, Pribičko, Janoško, Hricko, Jakubišin.
Kojšov:
Merva, Verba, Pinčak, Tancar, Kijovský, Mackoviak, Janikov, Leško, Varga, Thúr, Hadbavny, Kundrát, Šenkovič, Fabišik, Zákutný, Jenčuš, Zahornacký, Zimovjan, Mačinský, Varecha, Lazár, Galer, Kačmarik, Malihák, Daniel, Gajdoš, Slota, Macejko.
Margecany:
Nalevanko, Varga, Tremko, Kďavský, Zahornacký, Novotný, Bočko, Fotta, Papcun, Klein, Šima, Trattner, Lukovnik, Bartoš, Kolinovský, Sedlák, Hricko, Lachweider, Freimann, Vaško, Kalinač.
Roľová Huta:
Lukač, Sakač, Ujházy, Varga.
Smolnícka Huta:
Scholtz, Fila, Krompašský, Engläder, Pauczer.
Smolník:
Láger, Finger, Fleischer, Faix, Ritter, Jurdik, Krompašský, Labdavský, Weagh
Švedlár:
Schemnitzer, Fischer, Konrad, Krause, Patz, Fritsch, Liptay, Lendl, Scholc, Theiz, Grog, Timko, Seyfried, Schmidt, Klein, Nikelsky.

Žakarovce:
Dzurenda, Varga, Miženko, Beluško, Kontroš, Rusnak, Lôrinc, Nemčik, Majlath, Mihalik, Brutovsky, Beluško, Marcišovský, Guza, Diro, Pajtáš, Jenčik, Gondira, Jankel, Varga, Krivjansky, Hrabovsky, Poliak, Luščák, Zahornacký, Šrenkel, Pavlik, Medvedz, Kakalej, Čerha, Stupak, Eržin, Vdčko, Gross, Hojstrič.
Už aj názvy mien svedčia o konglomeráte národov a národností, ktoré Južný Spiš, resp. gelnický okres, obývali. Po dlhé stáročia tu vedľa seba žili Slováci, Nemci, Maďari, Rusíni, Židia a Poliaci a treba povedať, že aj dobre, až na malé výnimky spolunažívali. Bolo normálnou záležitosťou, že naši dedovia a pradedovia bežne ovládali 2 až 3 jazyky. ľudia sa navzájom nedelili podľa národností, ale len podľa morálky a vzťahu k práci. Kto vedel, a chcel poctivo robiť, mal sa vždy lepšie, ako lajdák a flákač.
Bolo tu hodne mien, ktoré sa prelínali vo všetkých obciach, ako napr. Grega, Poliak, Varga a i., ale je zase veľa mien, ktoré sú vlastné len pre jednotlivé obce a mestá. Samozrejme, že ide o mená spred cca 70 rokov, z ktorých niektoré dnes sa už nevyskytujú, ale zasa pribudli migráciou nové.

 Opravený kaštieľ v Prakovciach bude slúžiť postihnutým deťom
Zrekonštruovaný kaštieľ:
Nové hydroterapeutické a rehabilitačné centrum majú od dnešného dňa k dispozícii klienti Domova sociálnych služieb (DSS) IDEA v Prakovciach v okrese Gelnica.

Tu opíšem udalosti v časovom postupe tak, ako sa v starých Prakovciach oddávna opakovali a časť z nich, možno v pozmenenej podobe, pretrváva dodnes. Úvodom chcem uviesť cirkevné sviatky, počas ktorých sa v závode nepracovalo: Nový rok, Tri krále, Hromnice, Veľká Noc, Svätodušné sviatky, Cyril a Metod, Ofera, Všechsvätých a Vianoce.
Január
Nový rok. Boli to pravidelné vinšovačky v každom dome. Vinšovalo sa ráno pred omšou, vinšovali starí aj mladí. Po vinšovaní chodili aj helcmanovskí Cigáni, čo sa považovalo za šťastie.

Tri krále
Tie boli známe tým, že sa začínala koleda. To dobrý farár pán Znak s kostolníkom a 4 miništrantmi chodili z dom do domu. Priali všetko dobré do Nového roku, posväcovali príbytky a písali na vchodové dvere znamenia Troch kráľov a rok koledy. Nebolo snáď domu, kde by koledu nevpustili. S prosbou o návštevu chodil vždy dopredu najmladší miništrant so zvončekom a ohlasoval príchod koledy. Občania grécko-katolíckeho vyznania v tento deň slávili Štedrý večer. S koledou chodil 20. januára aj grécko-katolícky pán farár z Helcmanoviec so svojim kostolníkom, ale s prakovskými miništrantmi. Tam sa už chodilo väčšinou len do grécko-katolíckych.
Okrem koledníkov chodievali po dedine aj jasličkári. Boli to vždy 2-3 partie mladých, 12-14 ročných chlapcov, ktoré nacvičili príslušné koledy a potom s nimi chodili po domoch. Vždy v nich bol anjel s jasličkami, Kubo, Starý a Fedor s Janom. Zvlášť pre deti to bola udalosť na ktorú dlho spomínali.
Ináč bol január mesiacom poľnohospodárskeho kľudu a bolo v ňom najviac tanečných zábav, ktoré končili pôstom..

Február
Ten bol vždy v znamení fašiangov, Hromníc a pôstu. Na Hromnice obyvatelia obce išli do kostola na vysviacku hromničných sviečok, ktoré potom v čase letných búrok mali chrániť ich príbytky pred hromami a bleskami. Na koniec fašiangov, pred popolečnou stredou, bola vždy zábava. Mnohokrát aj bál s maskami. V rodinách sa napiekli tradičné kreple a hozuplozn, to sa donieslo na zábavu, ktorá zvlášť na koniec fašiangov bola dosť neviazaná. Robili sa rôzne žarty a recesie, ktoré na inej zábave by neprešli. ľudia akoby vedeli, že ich čaká dlhý pôst, tak sa chceli vyblázniť. Známe sú aj tzv. šibrinkové zábavy. Fašiangové baly boli doménou hasičov, ktorí na nich vždy niečo podvodného vymysleli.

Marec
V tomto mesiaci sa začalo s prípravou a opravou poľnohospodárskeho náradia. Opravovali sa hrable, robili poriská do grac, rohačiek a motýk, opravovali sa kosy, aby bolo všetko, keďnadíde čas, pripravené. Zábavy už išli stranou. Pravidelne bol 12. marca v Jasove jarmok na prasatá. Bol známy široko-ďaleko, pretože sa na ňom predávalo výborné maďarské plemeno, ktoré mali Prakovčania veľmi v obľube. Bolo dobre jak na masť, tak aj na mäso. Už zavčas rána partie prakovských chlapcov aj chlapcov išli peši do Jasova a neskoro večer sa vracali naspäť už aj s kvičiacimi prasiatkami. Šlo sa okolo Zimnej vody, cez Vrch na Lucia baňu a potom bučinou a lúkami ponad Poproč do Jasova. Cesta tam trvala 4-5 hodín. Po krátkom 2-3 hodinovom pobyte na trhovisku v Jasove, znova na cestu domov. Prasiatko vo vreci a vrece na pleci a šlo sa. V niektorých rokoch sa prekonával ešte od Zimnej vody na Vrch aj sneh. Prasiatko však muselo byť, tak sa poňho šlo!
V utorok po Smrtnej nedeli sa zase navštevoval jarmok v Gelnici, ktorý bol výkladný a aj ľahšie dostupný. Tu si obyvatelia nakúpili niektoré veci, potrebné najmä na Veľkú Noc. Dalo sa tam ozaj kúpiťvšetko, pričom nechýbali rôzne atrakcie.
Veľká Noc sa začínala už na Zelený štvrtok, ktorý bol hlavne venovaný pečeniu rôznych koláčov - kuchov, rožkov a pásky. Bolo ďalej zvykom, že na Zelený štvrtok sa prvý raz umývali najmä chlapci a dievčatá a to v studenej vode potoka. Verilo sa, že čistá voda prináša šťastie, zbavuje ľudí chorôb a očisťuje ich. Veľmi krásnou povinnosťou bolo to, že pred Veľkou Nocou sa chodili čistiť lesné a poľné studničky.
Na Veľký piatok sa zachovával prísny pôst a v sobotu sa išlo do kostola na Vzkriesenie. Na Veľkonočnú nedeľu ráno sa celá dedina zišla pri kostole, kde sa svätila páska. Po jej posvätení nastal cval cez ploty a záhrady domov, pretože každý chcel byťprvý s páskou doma, aby mal šťastie. Na Veľkú Noc sa vždy varila šunka - šoldra. Bola z vlastnej zabíjačky, ponechaná na túto príležitosť. No a Veľkonočný pondelok to boli polievačky. Polievali mladí a ešte mladší chlapci. Aj starí páni mali však vybraté svoje dámy. Kúpačka sa musela skončiť doobeda, poobede už kúpačov nikde nepustili.
Medzi prvé výlety do prírody patrilo aj chytanie žiab. Na toto boli niektorí chlapci úplní machri. Hlavný revír boli veľké mláky pri veľkej stanici, Tertuv brih, ale aj potoky. Žabie stehienka s vajíčkami bola božská lahôdka.
V marci sa už aj v Prakovciach pomaly hlásila jar, ale obyčajne až koncom mesiaca. Ako prvé kvietky boli virčoličky a snežienky. A to boli aj prvé pravidelné výlety do prírody. Samozrejme, že išli obyčajne len chlapi a chlapci, a že sa to nezaobišlo bez pečenia slaniny a nejakej tej čistej a žeruchy. Na virčoličky sa chodilo ku Rozsypanej skalke a pod Lenďakovu. Na snežienky zase na Mníšansku kloptáň a až na Rabastein. Na tieto jarné výlety sa vždy niekam po niečo šlo - aspoň takto muži ženám zdôvodňovali. Keď domov prišli bez kvietkov a samozrejme aj bez pálenky, tak povedali, že ešte nerastú, ale že na budúcu nedeľu už iste rásť budú.

Apríl
Toto bol už prvý jarný mesiac a ten určoval čo všetko sa má doma a na poli urobiť. Začalo sa opravami plotov v záhradkách a záhradách. Potom sa začal vývoz hnoja na role a lúky. Po tomto nasledovalo čistenie lúk, spojené s vynášaním popola a hnojením. Nasledovalo siatie žita alebo ovsa a ošetrenie ovocných stromov a kríkov ríbezlí, či egreša. Čiže aprílom začína kolotoč poľnohospodárskych prác, ktorý končil až v októbri. Koncom mesiaca sa už začínali objavovať aj smrže, na ktoré sa chodilo na Štefanových, do jarčeka za Sillom. Neboli to huby zvlášť obľúbené a zbierali ich len niektorí hubári. V apríli sa tiež pravidelne robili a opravovali ploty, najmä na lesných pastviskách, aby kravy neničili lesný porast a najmä mladinu.

Máj
Začínal sa slávnostným výhonom kráv a jalovíc na pastvu, čo bolo udalosťou pre celú obec. Výhon bol v Doline na mieste aj zvanom Výhon. Bol vždy v prvú májovú nedeľu a začínal tým, že pastieri zakopali na začiatku Výhona dlhú reťaz cez celú cestu, cez ktorú pre šťastie musela prejsť každá krava, či jalovica. Bol to rituál, ktorý musel byť dôsledne prevedený. Kravy sa vyháňali tesne poobede, čo bola robota chlapov, ktorí si kravy na výhon dopravili. Boli s tým aj veľké trápenia, pretože dobytok, ktorý bol celú zimu ustajnený a dobre kŕmený, prí vypustení z maštale išiel všade inde, len nie tam, kde ho chcel majiteľ mať- teda na Výhone. Poobede prišli na výhon už celé rodiny, ženy s napečenými brzndyovníkmi, či škvarkovníkmi, nakladali sa ohne, piekla sa slanina, popíjala čistá a čapované pivo, ktoré spolu s párkami tam servíroval Ďuri Fodor. V prekrásnej prírode krásny zvyk, na ktorý sa každý tešil. Ešte niečo k tomu paseniu kráv. Tie, ktoré sa nedojili a jalovice, chodili na celý deň až Za skalu alebo Palkovej doliny. Tie, ktoré sa dojili, volali ich poludňarky, tie sa pásli len po Čapkovi alebo pod Tertovým bríhom, pretože sa na obed vracali na dojenie. Poobede znova na tie isté miesta odchádzali. Po zbere otavy a zemiakov sa dobytok pásol už na poliach v blízkosti obce. Aj tu vidieťten dobrý gazdovský rozum.
V obci sa zemiaky sadili zásadne vždy až po 1. máji, aby išli aspoň do trochu teplej zeme. Sadenie nebolo nejak časovo náročné, pretože za pluhom sa to pomerne rýchlo zvládlo. Po zasadení zemiakov sa začalo s hotovením dreva, aby do zimy vyschlo. Druhá časť dreva sa potom chystala v septembri. Drevo sa pripravovalo všade v blízkom okolí. Spôsob som už v predchádzajúcej časti popísal.
Okrem toho samotný mesiac bol aj mesiacom častých výletov do prírody, už nie po niečo, ale len tak celé rodiny v nedeľné odpoludnia. Piekla sa slanina, či varil guláš alebo piekla živánska. Deti si varili cukor - karamel, zbierali kvety, či nejak inak sa hrali. Každá gazdiná si dala ešte do poriadku celú zeleninu a kvetinovú záhradku, pretože si už bola istá, že ju jej ľadoví chlopi nespália.
Veľkým cirkevným sviatkom boli v obci Svätodušné sviatky - rusaďa. Rodiny si svoje domy a dvory v tieto dni zvlášťdobre vyčistili a dvere či dvierka ozdobili lipovými alebo brezovými vetvičkami. Mimoriadne pekné boli v ten deň cirkevné slávnosti v kostole a jeho okolí.

Jún
Do polovice júna sa museli dať do poriadku zemiaky. Najprv sa kopali a potom ohrabali. Práce si vyžiadali dosť námahy, ale robila ich celá rodina, tak sa zvládli pomerne rýchle. Po nich už nasledovali sená. Na tieto sa nastupovalo obyčajne okolo Jána a pri dobrom počasí trvali práce okolo sena asi 10 dní. Všetky sená boli kvalitne vysušené, na tom zvlášť záležala ich kvalita a od toho zasa kvalitné krmivo pre dobytok. Po zobratí sena ostáva asi 6-7 týždňová prestávka v poľnohospodárskych prácach a dedina sa venuje veľmi častým a užitočným výletom do prírody. Okolie Prakoviec bolo odpradávna bohaté na úrodu borovníc, malín, černíc, brusníc a húb.

Júl
Ako prvé sa začali zbierať borovnice. Tieto rástli v blízkom i vzdialenejšom okolí obce. V blízkosti to bola Ondrova, Pri krížu, Nad Hutným a ďalej zasa na Komorovej, Hrícových a Matzových lúkách. Borovnice sa v zásade spotrebovali doma - sušili sa, robili sa na šťavu alebo ináč zatvárali. Vo veľmi malej miere sa predávali. Po borovniciach prišli maliny a to už boli prakticky celodenné výlety. V 30. rokoch sa najviac malín vyskytovalo na dosťvzdialených uhliskách a to najmä na Čapkových, za Skalu, Pod Mosciskami a na Rozsypanej skalke. Keďže sa jednalo o celodenné výlety do vzdialenejších miest, rodičia deti zverovali do opatery staršej osobe. V Doline boli známe a obľúbené vodkyne zberačov malí Nina Gregová - Juhaska, Nina Pavlína Andrášková a Nina Jevka Simková. V čase sezóny, ktorá trvala asi 15-20 dní sa každý deň okrem nedele ponáhľali deti so svojou vodkyňou do uhlísk. Tam každý dostal pridelený svoj rajón, určený čas na svačinu a odpočinok, ako aj pravidelné ozývanie sa, aby sa niekto nestratil. Deti svoju vodkyňu na slovo počúvali. Časť malín sa spotrebovala doma, väčšinou na šťavu a lekvár. Hodne sa predávalo a to do zberne, ktorá bola vo dvore u Puškárových. Takto si deti, ako aj rodiny prilepšovali do rodinného rozpočtu. Dobrý zberač si mohol za deň zarobiťaj 30,- Kčs, čo bolo na túto dobu dosť. Topánky od Baťu vtedy stáli 29,-Kčs.
Súčasne sa zbierali aj černice, ale tých až tak veľa nebolo a ani u Prakovčanov neboli vtedy nej ak zvlášť obľúbené. Otcovia so synmi, zvlášť v nedeľu zavčas rána, chodievali na huby. Obyčajne na dubáky, kozáre, holubnice a kuriatka. Huby v tej dobe rástli všade v celom blízkom i ďalšom okolí obce. Najznámejšie však boli hubárske terény Za Poľanu, na Bočnej ceste, na Dzurovej mláke, na Štefankových, na Stadloch, v Konechore, na Seľanským a inde. Huby obohatili jedálny lístok o dobrú praženicu s údenou slaninou, či dobrou hubovou polievkou. Zbytok sa usušil a spotrebovával sa celú zimu.
Zvláštnou udalosťou koncom júla bola slávnosť sv. Anny, ktorá sa slávila tak, že sa chodilo na odpust ku Rudnému. To bol zase prakticky 2-dňový výlet, prežitý v lone krásnej, letnej prírody. Cesta tam merala asi 20 km a šlo sa neustále lesom. Zúčastňo­valo sa jej od 80-100 obyvateľov Prakoviec. Začala sa od Kríža, cez Rovinku, Zimnú vodu na Trohanky a odtiaľ hrebeňom ponad Zlatú Idku, Lucia baňu a Poproč do Rudného. Pri Krížu bola veľká rozlúčka a pri Zimnej vode malá rozlúčka. Ďalej pokračovali už len pútnici. Cesta trvala asi 6 hodín. Pútnici spali vonku v prírode, pod pútnickým kostolom pri ohňoch. Vždy tam bolo veľa ľudí z celého okolia od Štósu, Medzeva a Jasova až po Košice. Po bohoslužbách sa šlo domov. Každý už mal nakúpené rôzne púťové darčeky pre najbližších. Boli to obyčajne sväté obrázky, turecký med, medovníkové ružence a srdcia. Na ceste naspäť bolo malé uvítanie pri Zimnej vode a pred večerom už pri Kríži mnoho občanov vítali pútnikov. Títo im rozdávali darčeky, rozprávali príhody a unavení z 2-dňovej cesty si povedali, že na rok pôjdu znovu. Zvlášť príťažlivé to bolo pre 15-18-ročnú mládež, ktorá na púti videla všetko možné i nemožné. Od medveďov, opíc, papagájov a rôznych maškŕt, až po ženu rybu, muža gorilu, atď.

August
Tento mesiac sa niesol v znamení dvoch hlavných prác. Bol to druhý zber z lúk - otavy a zber žita, či ovsa. Zber otavy už prebiehal kľudnejšie ako sena a žita zase nebolo toľko, žeby znamenalo veľkú robotu. Ak čas prial, tak sa všetko pekne pozbieralo a aj vymlátilo. Ak ostal čas tak sa porobili ešte nejaké práce okolo dreva. Tento mesiac bol dosť častým termínom pre svadby.
Veľmi pekné nedeľné podvečery, keď už otavy a žita skončili, vedeli vytvoriť harmonikári v Doline. Predstavte si, krásny letný nedeľný podvečer, ľudia sedia v pokoji na lavičkách na priedomí. Akoby mier zasadol nad Prakovce. A do toho sa ozve harmonika heligonka a hrá na nej p. Gusti Klekner. No a na druhom brehu Doliny sa mu ozve p Grega Juraj. A tak raz jeden, raz druhý a zase spolu hrajú a celá Dolina ich v tichosti a pokore počúva. A počúvala by ich snáď stále. Pamätáte sa, ešte nato, starí doliňáre? Je to nezabudnuteľné! Aj tak si vedeli skromní a pracovití Prakovčania krášliť svoj život.

September
Bol významným mesiacom, pretože sa dňa 8. septembra vždy slávil odpus - hofera, deň vysviacky kostola v obci. Ešte pred tým v prvý septembrový pondelok sa išlo na trh do Gelnice. Tam sa zaobstarajú nejaké potrebné veci na oferu a pre deti do školy.
Na tento sviatok sa celá obec už dlhšiu dobu pripravovala. Tá spočívala jednak v urobení bezvadného poriadku v obci - napr. jesenné čistenie potokov bolo vždy pred oferou. Ďalej sa pripravili rôzne jedlá a zákusky na pohostenie hostí. Hostia vždy prichádzali z Gelnice, Helcmanoviec, Medzeva, Luciabane a i. Gelničania prichádzali s procesiou a ostatní len tak do rodín a po známych. Príprava pokrmov bola preto vždy väčšia, ako iba pre vlastnú rodinu. Už od včasného rána boli v centre pred Poliakom, krčmou a poštou rozmiestnené šiatre s rôznym drobným tovarom, zo dvaja lacní Jožkovia s krosnami a voz, na ktorom sa predávali melóny a dyne. Nechýbali ani zmrzlinári a medovnikári z Gelnice. Po veľkej omši sa občania zišli v centre obce, zvítali sa so známymi, rodinou, poprezerali šiatre, zašli na pivo a potom sa s hosťami rozišli do svojich domovov na hostinu. Táto trvala do neskorého popoludnia a na mnohých dvoroch a záhradách vyhrávala harmonika, ale aj cigánski huslisti z Helcmanoviec. Na oferu sa už zarezávali aj prvé kurčatá a tak tieto tiež spestrovali jedálny lístok.
Hneď po ofere prišla jedna z veľkých robot a to zber zemiakov. Rodiny a známi si navzájom vypomáhali, aby zber prebiehal čo najrýchlejšie. Kopalo 8-10 žien, deti zbierali a muži narábali s vrecami. Bola to jedna z najťažších prác. Ak bolo počasie, kopalo sa od rána do večera. Neskoro večer, ba i v noci, sa zemiaky zvážali do pivníc. Po uplynutí pár dní sa išlo zemiačnisko upratať a tak po celom chotári sa rozhoreli a rozdymili ohne, na ktorých horela suchá vňať, ale aj iné nečistoty. Súčasťou toho bolo aj pečenie zemiakov a zapíjal sa oldomáš po ťažkej práci. Do konca mesiaca však ešte ostávalo hodne práce s rezaním, štiepaním a ukladaním dreva. Septembrom končili poľnohospodárske práce v obci a nastal polročný poľnohospodársky kľud, obec prešla na iný rytmus.

Október
Mesiac charakterizovaný zberom ovocia a zeleniny a októbrovými pobožnosťami. Gazdiné zobrali úrodu zeleniny zo záhradiek a uložili ju do pivníc. Gazdovia zase úrodu jabĺk a hrušiek a uskladnili ich do sena na pôjdoch. Zbierali sa aj väčšie plánky, ktoré sa dávali do sudov s kyslou kapustou. Bola to zvlášť dobrá pochúťka. V každej rodine naložili veľký sud kapusty, ktorá bola cez zimu výdatným zdrojom vitamínov. Jesenné vychádzky do prírody boli spojené so zberom brusníc, orechov a rýdzikov. Na brusnice sa chodilo na Kloptáň, Mníšansku Kloptáň a Matzove lúky. V menšom množstve sa nachádzali aj na Mlynárke. Na rýdziky sa chodilo Pod mosciska, do Ceplej dolky, a ku Ňochovej. Rástli však aj za Poľanu a i. Na orechy sa chodilo na kraj lesov a hodne ich bolo aj na Dolinke a na Pukľu. Zozbieralo sa vždy všetko čo sa dalo, čo prinášala v hojnosti príroda a vždy to bolo spojované s príjemnými výletmi do prírody. Po celý mesiac časť obyvateľov chodila na októbrové pobožnosti. Večer už za tmy svetlo lampášov vytváralo idylické prostredie. S pomerne veľkou slávou sa oslavoval Deň slobody - 28. október. Oslavy boli pri starej kapličke, ktorá na takéto účely veľmi vyhovovala. V pekných októbrových dňoch ženy aj s deťmi chodili na zber suchého lístia, najmä do Konechory. Toto potom slúžilo ako podstiďka pod kravy.

November
Začínal sa sviatkom zosnulých - Dušičkami. Už viacej dní predtým sa upravovali hroby a vždy pravidelne aj celý cintorín. Sviečky sa zásadne začali páliť až po súmraku. Celé rodiny dosť dlho do noci stáli v piete a pohnutí pri hroboch svojich najbližších. Tento mesiac môžeme hodnotiť ako taký voľnejší a okolo domu sa robili už len také menšie práce. Pripravovala sa napr. na dlhšie obdobie sečka, zazimovali sa včely, štopkali sa husi a pod. Koncom mesiaca však už začali veľké prípravy na zabíjačku. Začalo to prípravou špajlí, rôznych prísad a pod. Ale ešte medzitým sa muselo na Ondreja liať v každej dedine olovo. Ondreju, Ondreju, na tebe olovo lejú.

December
V období od 25. novembra do 15. decembra sa až na malé výnimky, musela uskutočniť v každej rodine zabíjačka. Bolo snáďiba pár rodín, ktoré brava nechovali. Zabíjačka bola vždy veľkou udalosťou v rodine. Tešili sa na ňu starí, aj mládež. Začínala sa už zavčas ráno, ešte za tmy, rozložením ohňa pod veľkým kotlom, v ktorom sa v prvom rade pripravovala vriaca voda. Nechcem tu popisovaťcelú technológiu zabíjačky, ale len veci, ktoré boli pre ňu charakteristické. Z každej zabíjačky susedom, známym a rodine, deti roznášali kotlovú polievku a v nej hurku. Zvlášť určeným ešte ku tomu klobásu a kus mäsa. Títo to zase opakovali takže v priebehu 2-4 týždňov sa Prakovčania týchto dobrôt až prejedli. Všetko sa muselo spracovať ešte v ten deň, len údenie a vyprážanie šmaľcu, sa odložilo na ďalšie dni. Všetko však tak, aby už na Vianoce bolo údené mäso, rebrá a klobásy k dispozícii. Zabíjačkový večer končil parádnou hostinou, na ktorej pivo, čistá a zabíjačkové dobroty lámali stôl a celá spoločnosť sa mnohokrát rozchádzala až po polnoci.
Významným sviatkom bol aj Mikuláš.
Zvlášť sa naň tešili deti a rodičia sa im rôznymi, i keď skromnými, darčekmi snažili urobiťradosť. Po dedine pravidelne každý rok chodil Mikuláš s čertom, ktorý zle-nedobre vyčíňal v rodinách, kde deti údajne nepočúvali. Ako sa to dozvedel, to nikto dodnes nevie.
Predvianočný čas začínal 12. decembra výkladným jarmokom v Gelnici, kde si mohli rodiny jednotlivé potrebné veci na Vianoce zadovážiť. Oslava vianočných sviatkov bola v celej obci i v každej rodine vždy slávnostná a veľmi dôstojná. V týchto dňoch zmizli všetky zvady a neprávosti a každý sa snažil rozsievať okolo seba dobrotu. To snáď bolo to najkrajšie. Prípravy na Vianoce boli dôkladné a všetky veci, záležitosti, strava, boli akési obradné a zákonité. Možnože v niektorých rodinách rozdielne, ale v prevažnej miere platili tieto zásady: na vianočnom stole boli tieto jedlá - kapustnica, lokša, pražené údené rebrá s gruľovníkami, beľuše a kuchy s makovými rožkami. Ryba v tej dobe ešte v Prakovciach nebola, prišla až po 2. svetovej vojne. Na Štedrý večer bola celá rodina pokope. Po večeri išli deti spievaťkoledy ku starým rodičom a iným blízkym príbuzným. Chodili samozrejme aj tzv. profesionálni spievači. Na polnočnej omši sa zúčastňovala veľká časť občanov. Na Božie narodenie sa chodilo od rána vinšovaťa potom po omši, poobede, sa rodiny navzájom navštevovali. Na Štefana bola vždy v krčme a kasinove štefánska zábava. Tieto zásady sa pravidelne celé roky dodržiavali. Samotná štedrá večera bol slávnostný obrad. Od nezapáleného svetla cez vyháňanie škriatkov, ktorým hovorili škvirky, slávnostná večera až po rozdávanie darčekov, vinšov a spev kolied.
Posledný deň v roku Silvester nebol až tak veľmi v obci oslavovaný. Bola síce silvestrovská zábava, ale v popredí boli tzv. čakania Nového roku. Spojila sa parta mládeže, ktorá sa už dávno predtým rozhodla, že tento rok čakáme Nový rok napr. u Margitky, Liny, či Belu a podľa toho sa už všetko zariaďovalo. Každý doniesol pitia a jediva a Nový rok sa mohol čakať.
Tak toto je krátke kalendárium Prakoviec, ktoré sa dlhé roky pravidelne opakovalo. Až ho nové časy niekde viac, niekde menej, poznamenali. Chcel by som ku ním dodať ešte jednu poznámku a jednu spomienku. Poznamenávam, že oslavovali sa iba meniny, nikdy nie narodeniny a u žien už vôbec nie. Prvé narodeniny u mužov sa slávili až pri dožitých 60. rokov. Dnes je to už úplne ináč.

Tieto moderné priestory získali kompletnou rekonštrukciou kaštieľa, ktorý sa nachádza v areáli DSS.

Na záver
Kalendária Prakoviec
Chcel by som na záver kalendária povedať pár slov o mojom starom otcovi, po maminej strane a to Jakubovi Pindrochovi. Myslím si, že do kalendária zapadne. Píšem to aj preto, že rod Pindrochových je určite jeden z najstarších a najrozšírenejších rodov v Prakovciach. Meno Pindroch je úzko spojené s výrobou železa už od pradávna.
Na môjho starého otca, zomrel v r. 1948, mám tie najkrajšie spomienky najmä z detstva. Bol veľkým milovníkom prírody a organizátorom veselých a nezabudnuteľných zážitkov a výletov do prírody. Vychádzky do prírody, pravidelne v určitý deň v roku, organizovaný za účasti rodinných príslušníkov, mi nikdy nevymiznú z pamäti a ostanú trvalým zážitkom. Boli to výlety na prvé jarné kvietky, na prvú kukučku, na žeruchu, na Jakuba, na Zuzanu, na hríby, na orechy, na rýdziky, po vianočný stromček, slovom po celý rok. A pritom každý výlet mal svoju zvláštnosť, pravidlo, zvláštny obrad, zviazaný s prírodou. Na každý tento výlet som s ním ako chlapec chodieval a obdivoval jeho pohyb, spôsoby, vzťah a úctu k prírode. Všetko malo svoje pravidlá a všetko sa muselo robiť tak, ako on robil. Oheň sa musel klásť tak, a nie inak, podobne sa musela piecť slanina, huby, piť voda, pripravovať a či piť čistú. Chráň Boh zanechať v prírode neporiadok.
Požíval v rodine značnú autoritu a jeho slovo platilo ako zákon. Svojho času bol náruživým poľovníkom. Potom však poľovačku zanechal, nechcel zabíjať zver, ale prírodu nikdy nenechal. Od neho som sa naučil dívať sa správnymi očami na prírodu, mať ju rád a hľadať v nej útechu i pobavenie. On ma naučil poznávať po mene všetky
cesty, lúky, doliny, chodníčky a vŕšky po celom šírom okolí Prakoviec a dodnes som ich nezabudol. Vedel organizovať nezabudnuteľné zabíjačky, oslavy menín, majálesy, ktoré po jeho smrti nevedel z rodiny už nik obnoviť. Okrem lásky k prírode veľmi rád spieval.
Mal dobrý hlas a vedel veľmi mnoho starých prakovských aj slovenských pesničiek. Bol dobrým vlastencom Slovákom, čo dával aj zjavne najavo a preto mal časté spory vo fabrike s inonárodným vedením. V priebehu 10. rokov bol pred prvou svetovou vojnou 2x v Amerike. Zarobil na dom apo roku 1912 ostal v Prakovciach natrvalo. Ako zlievač bol dobrým odborníkom a až do odchodu na dôchodok v r. 1936 dlhoročným zlievačským majstrom. Veľa prakovských zlievačov sa u neho vyučilo. Okrem toho bol činný aj verejne. 20 rokov vykonával funkciu obecného pokladníka, jeden čas podrichtára a dlhé roky predsedu Slovenskej ligy. Vychoval početnú rodinu - 8 detí. Medzi prvými posielal svojich synov do škôl a vychovával celú svoju rozvetvenú rodinu v láske k vlasti, pracovitosti a k úcte k ľuďom. Stará matka, ktorá sa dožila vysokého veku 84. rokov vždy strážila starého otca, bála sa o obecnú pokladňu a vravela, že nebyť jej tak starý otec celú obecnú pokladňu s jeho kompániou prepijú. To ovšem nebola tak celkom pravda. Ale to nič.
Touto spomienkou na starého otca prakovské kalendárium môžem ukončiť. Uvádzam ho tu aj preto, aby som v ňom zosobnil jedného z mnohých našich dedov a pradedov, ktorí utvárali osudy Prakoviec. Patrí im naša úcta a vďaka. Pre mňa je vzorom môj starý otec dodnes. (

Staré prakovské piesne
Od Kloptani
Od Kloptani šnih leci, nelapaj me za pleci,
ulap tu mne zabočky, poboškaj mi gambočky.


Ked som išol
Ked som išol z Ameriky do domu,
postretol som kamaráta na koňu,
servus bratú kamaratu čo nove,
či nechodza k mojej žene pánove.


Ej, nechodza, sama chôdzi za nima,
len se za ňu širopoľo rozvíja,
šak ona tam i preš tebe vyžije,
čo jej pošleš ta s panami prepije.


Ej mladý pan naj pijú z teho vínka,
bo mi prišla včera večar novinka,
bo mi prišol z Ameriky taký list,
že muj muž ma dneška večar domu prisc.


Ej, bože muj, čo som to urobila,
sebe muža, dzecom otca stracila,
sebe muža, dzecom oca takého,
čo nenajdzeš v Prafendorku lepšeho.


Ked vyjdzeme
Ked vyjdzeme Za poľanu,
postavjame rovno na ňu,
ej valašky do rúčky,
každý svoju stranu.


Ked som išol
Ked som išol cez tu hurku neveľkú,
stracil som tam butelečku buteľku,
a ja z mojej butelečky buľ, buľ, buľ,
zahojil se v mojim brušku šicek buľ, buľ, buľ, buľ.


Čarna hora -
Ej ty čarna hora, čo tak smutne stojíš povec,
že mi povec, povec že mi povec,
dzeje Kovačevič, ej dzeje Kovačevič.

Jak ja ci povjesc mám, ked ja sama neznám
chodzil un do školy,
do tej čarnej hory, chodzil un do školy,
chodzil tam každý dzeň,
eši un nevedzel, eši un nevedzel,
kedy noc, kedy dzeň.

Až vtedy un vedzel, ket ho ulapili,
a na jeho rúčky, a na jeho rúčky,
železa zložili, ej železa zložili.

Vitaj Kovačevič, už sme tu obidva,
dze se podzela, dze se nam podzela,
naša slobodienka, ej, naša slobodienka.

Čo by slobodienka, to by nebolo nič,
ale naše hlávky, ale naše hlávky,
ale naše hlavky, ej, stínané musia byť.
Toto bola naj milšia pieseň starého otca, vyjadrujúca boj za slobodu Čiernej hory spod tureckej nadvlády.

A teraz ešte jednu prakovskú vinčovačku na Štedrý deň - VILIJU,

Božie narodenie, Štefana, Nový rok a Tri krále:
A ja vam vinčujem na totu svatu viliju,
hojnejší, spokojnejší, zdravší, veselší,
roky dožič, jak sme jich žili a prežili,
ot pána boha čokoľvek zadali,
pochválený pan Ježiš Kristu.

Rôzne slová po prakovsky - prakovská spiština
abfal - nepodarok
aiste - akiste
akord - úkol
amrela - slnečník
ancug - oblek
arabaty - jarabatý
ardža - hrdza
auslak - výklad

balamucic - miasť
baľogar - ľavák
baľvir - holič
bambuch - brucho
banovac - divieť
basamuna - otlačok
batria - pozorovateľná
beamter - úradník
bekeraj - cukrovinka
bigľajs - žehlička
bina - javisko
binda - opasok
bjiľko - bielok
blajbas - ceruzka
blajbas - ceruzka
blindovac - zaslepiť
bogar - komár
bormašina - vŕtačka
božikac - horekovať
bravdijan - ženích
braveňak - mravec
brazuleta - náramok
brendzuj - hamuj
brenzuj - zabrzď
bridoš - had
brinek - cengáč
budar- zod
buchhalter - účtovník
buketa - kytica
buksa - pokladnica
bundža - hruda
burane - burina

cahy - prestieradlo
cajger - ukazovateľ
cajgnis - vysvedčenie
ciment - škorica
cimerman - tesár
cmise - šero
cylinder - valec

čerčec - rachotiť
čerkutka - hrkalka
čisarka - hradská
čulic se - chúliť sa

darunek - dar
dašek - strieška
dekeľ - veko
dekung - zákop
diftiritus - záškrt
dili - dlážka
dišeľ - oje
dlubac - ďobať
drišľavky - bystričky
drocerban - lanovka
dudla - buďavina
dufart - chodba
durchšlak - cedidlo
dzeka - nálada
dzmul - bahno
džad - mrzák
džubnuc - bodnúť


eingus - náliatok
ek - hrana
elefant - slon
ére - protekcia
eši - ešte

facan - bažant
fajerman - hasič
fajgľivý - Istivý
fedrovanie - pérovanie
ferlobunk - zásnuby
feršľus - uzáver
fichta - smrek
firhang - záclona
flek - škvrna
frajla - slečna
frišno - chytro
frišny - čerstvý

gači - spodky
gelendri - zábradlie
gengľavý - cintľavý
gengľavý - malátny
gerok - kabát
gevicht - závažie
gimpeľ - hýľ
giser - zlievač
giseraj - zlieváreň
glejda - smalt
glupi - hlupák
granik - žeriav
graty - nábytok
grincajk - zelenina

hajduk - hájnik
harčec - chrápať
halteštele - zástavka
hamka - brzda
hamrik - kladivo
harnaďa - vlasnička
heler - halier
helfer - výpomocný
hombačka - hojdačka
hordo - obedár
horebirdi - doluznačky
hozuntrageľ - traky
hraky - chrchle
hruška - žiarovka
huňa - halena
hupcuk - kladka
hurka - jaternica
hvarec - hovoriť

inaš - sluha

jáger - poľovník
jasno - ďasno
javitov - polepšovňa

kadica - káďa
kandraty - kučeravý
kapeľuch - klobúk
karia - kára
kark - hrdlo
kartka - pohľadnica
kasta - bielizník
kera - zákruta
kermeš - hody
kirbis - tekvica
kista - truhla
kľambra - skoba
klapačka - čeľusť
klij - glej
knap - tesný
koľak - bodliak
komótny - pohodlný
konzumoš - obchodník
kop - dieza
kopercina - papraď
kovertka - obálka
kôstka - členok
kracherľik - sódovka
krasta - chrasta
krastka - sedmokráska
kreheľha - kolkáreň
krehľa - kryha
kryjenka - schovávačka
kudly - neupr. vlasy
kukac - civieť
kukac - dívať sa
kukučka - šiška
kuľaga - krivica
kurbľa - kľuka
kutli - držky
kvartiľovac - ubytovať

ladička - bedna
lajblik - živôtik
lajter - vedúci
lamanina - lámka
lancuch - reťaz
lauf - hlaveň
lecec - cválať
ľenča - šošovica
luft - vzduch
ľun - výplata

majzlik - dláto
mandula - mandľa
marka - známka
mašingver - guľomet
mašinista - strojvodca
merkuj - zapamätaj
miškovanie - kastrácia
mitarbaiter - spolupracovník
molha - hmla
mudrovac - debatovať
muster - vzor

nabesperak - napriek
nabral se - infekcia
nakrochmaľic - naškorbiť
nalpa - opica
neška - dnes

oberva - mihalnica
okyc - námraz
oringľa - náušnica
ortovac - klčovať

pantofle - bačkora.
patróna - nábojnica
penzionar - dôchodca
perpendikel - kyvadlo
perša - hrudník
peršo - najprv
perun - hrom
pincir - čašník
pinga-jama
pľac - námestie
planoci - mdloba
pľantac - motať
pogret - pohovka
pokrutka - ľadvina

poky - kiahne
popka - bábika
porcia - daň
poutru - napozajtra
povaľina - povala
prajskurant - cenník
prešburšt - tlačenka
prikľet - predizba
próba - skúška
pudšpocic se - podtknúť sa
pugnuc - švihnúť
pukeľ - hrb
pukľaty - uhrbený
puľak - moriak
putarľina - podhrdlina

rachunky - počty
rajs - ryža
rakaha - ropucha
rechnung - účet
renda - handra
rička - nížinná lúka
rigeľ - závora
rihac - dáviť
riňavý - hnisavý
ríngelšpil - kolotoč
romoni - mrholí
rucac - hádzať
runda - zaokrúhlenie
runkľa - cvikla

segiň - chúďa
skocubeny - strapatý
skura - koža
skurčic - dokrkvať
sľupnuc - vkĺznuť
splanirovac - urovnať
spričny - neústupčivý
spričny - škriepny
strašek - mátoha
strof - trest
stružľak - matrac
stružľak - slamník
stukac - stenať

šajta - poleno
šalter - vypínač
šarpac - mykať
ščaba - šťavel
ščamba - íver
ščepic poky - očkovať
šenk - výčap
šerp - kosák
šichtar - nádenník
šina - koľajnica
širm - tienidlo
škiramyš - netopier
škrajbac - čmárať
šlajer - závoj
šlajfar - brusič
šľak - infarkt
šlauf - hadica
šlep - vlečka
šleper - podval
šličuha - korčuľa
šľosar - zámočník
šľubrik - bitúnok
šľus - ukončené
šmajchľoš - úlisný
šmajchľovac - líškať
šmak - chuť
šmalec - masť
šmeľcar - tavič
šmeľcovac - taviť
šmertnica - cintorín
šmirgeľ - brus
šnep - sluka
šnoptichľa - vreckovka
šoldra - šunka
šor - zástup
špájz - komora
šparga - motúz
špiglo - zrkadlo
špinďa - vreteno
špunt - zátka
šramciher - šrubovák
šraubštok - zverák
štacion - železničná stanica
štafirovac - cifrovať
štamproch-kameňolom
štanga - tyč
šteker - zástrčka
štift - tyčinka
štiglica - stehlik
štik - ohorok
štrajchac - trieť
štrajt - zvada
štrajtac - vadiť sa
štrajtac se - hádať sa
štrang - povraz
štreka - trať
štrikeraj - výšivka
štrimfľa - ponožka
štruďa - závin
šturma - víchrica
šuflada - zásuvka
šuc zástera
šus - výstrel
šuter - štrk
švablik - zápalka
švinina - bravčovina
švungrad - zotrvačník

tačina - čačina
tačina - ihličie
talpa - podošva
tej - čaj
terniga - trnka
tigeľ - ohňovzdorná nádoba
tirarct - veterinár
tlušňak - dubák
tolmačer - tlmočník
trimac - držať
trujka - ďatelina
truna - rakva
tuho - lacno,
turňa - veža
turnovac - cvičiť

uhľisko - rubaň
ulapic - chytiť
umšlag - obklad

vadzic se - hašteriť
vachtar - strážnik
vachtareň - vrátnica
vajlink - drez
vanta - kameň
varštak - dielňa
vartesal - čakáreň
vekseľ - výhybka
veksľovac - striedať
veper - brav
vercajg - nástroj
vinkeľ - uhol
vorichtung - zariadenie
vražic - čariť
vuľha - jelša
vyluftovac - vyvetrať

za sitka - posiedka
zac - usadenina
zaft - šťava
zahakovac se - koktať
zahartovany - zakalený
zajmuc - hájiť
zbuška - maselnica
zicung - schôdza
zicherhajstka - spinka
zrukovac - tlačiť

žmund - naplavenina
žochtar - hrotok

Z knihy autora Emila Andraška: „Putovanie po starých Prakovciach“,  prepísala
Anežka Vražbová Horné Chlebany

Vznik železiarskeho priemyslu na južnom Spiši a s ním spojený vznik Prakoviec
Spiš je bohatý na veľké množstvo historických pamiatok. Bohatá je však aj jeho história baníctva, kováčstva a železiarstva. Je ním spojený najmä južný Spiš a v ňom tiež Hnilecká dolina. Už od pradávna sa v údolí Hnúca ozýva búchanie hámrov. Hnilecká dolina bola dávno známa bohatými ložiskami železnej a medenej rudy, ale aj lesmi, bohatými na drevo, čo umožňovalo rudu taviť a získavať z nej kujné železo. Najmä do oblasti dolného toku Hnilca v 13. storočí po tatárskom vpáde povoláva kráľ Bela IV. osadníkov z Nemecka. Títo tam kladú základ železiarstva.
Už v roku 1276 dostáva Gelnica od Ladislava IV. mestské výsady a stáva sa jedným z najstarších banských miest na Slovensku.
Roku 1282 vznikajú Jaklovce a v roku 1280 Štilbach, Vondrišel a Švedlár.
Za vlády anjouovskej dynastie 1308-1382/, ktorá prišla z ekonomicky a kultúrne vyspelejšieho Talianska, došlo aj na Slovensku k prudkému rozvoju remeselnej výroby. Na nej sa okrem Nemcov začali zvýšenou mierou podieľať aj slovenskí remeselníci. Zvlášť významné postavenie malo baníctvo a spracovanie rúd na Spiši. Dochádza tak k zakladaniu ďalších miest a osád.
V roku 1327 vzniká kráľovské mesto Smolník, v roku 1336 Rychnava a ďalšie. Takže, keď roku 1368 urobil Juraj Bobok na príkaz kráľa revíziu mestského chotára Gelnice, už sa tam nachádzali Krompachy, Slovinky, Zakarovce, Jaklovce, Margecany, Folkmár, Kojšov, Prakovce, Helcmanovce, Mníšek a Svedlár. Toto svedčí, že už vtedy tu existoval reťazec osád a miest, ležiacich v neveľkých odstupoch a do tejto starej sídelnej sústavy zapadajú aj Prakovce
Do života a dejín Prakoviec hlboko zasiahla grófska rodinu Csákyovcov, presne to bolo v roku 1648 až do roku 1905. Táto rodina nie vždy prejavovala dostatočný záujem o rozvoj výroby železa v Prakovciach, napriek tomu však trvalé udržovala zariadenie pri prevádzke a nikdy ho nedávala do prenájmu. V tejto dobe bolo v údoliach Hnilca od Stratenej až po Jaklovce a v jeho horských prítokoch veľké množstvo baní a hámrov. Zo všetkých týchto však najväčší rozvoj zaznamenali Prakovce. Dnes žiadny z týchto závodov v údolí Hnilca, okrem Prakoviec, už neexistuje. Teda aj z týchto skutočností treba pôsobenie Csákyovcov v Prakovciach posudzovať.
Treba poznamenať, že táto rodina vždy viedla závod vo vlastnej réžii. Vedela si vždy vybrať schopných ľudí na vedenie a využívať v plnej miere zručnosť prakovských remeselníkov. Bola vlastníkom bohatých lesov, produkujúcich kvalitné drevo na drevené uhlie, čo bolo základným predpokladom výroby železa. Na rozhraní storočí prebieha v Uhorsku monopolizácia i v želez. priemysle a statkársky spôsob hospodárenia ustupuje do pozadia. Rodina Csakyovcov po štvrt'tisícročí predala svoje panstvo v Prakovciach. Dcéra Irma, dedička posledného majiteľa Ladislava Csakyho, predala celý majetok akciovej spoločnosti Rudolf Schmidt a spol. - Viedeň. Ku tejto grófke Irme sa viaže jedna udalosť. Raz prišla na bohoslužby do kostola a sedela v lavici medzi bežnými občanmi. Predstavenstvu obce a cirkvi sa to nevidelo a preto dali postaviť samostatnú, vznešenejšiu lavicu, potiahnutú červeným súknom a umiestnili ju na čestné miesto pod kazateľnicu. Pani grófka však do kostola v Prakovciach už nikdy viac neprišla a teda v tejto lavici ani nikdy nesedela. Lavica dodnes stojí v kostole.
Tak ako dnes, tak aj v minulosti nie je možné písať o Prakovciach bez výroby a spracovania železa. Jedno ovplyvňuje druhé, preplieta sa, železo ovplyvňuje život Prakovčanov odpradávna a oni sú zasa jeho tvorcovia v rôznej dobe a podobe. V tejto dobe sa železné rudy zhutňovali vo veľmi jednoduchých pieckach buď v jamkách alebo nadzemných, hlinou vymazaných pieckach. Do vypálenej taviacej jamy ukladali vo vrstvách drevené uhlie a drvenú železnú rudu. Oheň rozdúchavali až vzniklo cestovité zvárkové železo vo forme hrudy, valiacej. Z tejto sa potom ručnými kladivami odstránila troska a ďalším kovaním sa spracovávali úžitkové predmety.
Tieto prvé taviace pece neboli viazané na určité miesto. Vznikali tam, kde priamo na povrchu zeme sa našli vhodné rudy a kde bolo dosť vhodného dreva napálenie dreveného uhlia. Stavali sa často v lesoch najmä na svahoch, kde vietor zabezpečoval prirodzený ťah. Nazývali ich preto aj pohyblivými pecami. S touto technológiou spracovania železa je spojený aj život našich prapredkov.
Už v 15. storočí sa na Spiši stretávame s väčšími pecami, tzv. slovenskými. Získavala sa z nich už väčšia hruda železa. Stavali sa na stálo pri potokoch a poháňali ich už vodné kolesá. Ručné kladivá boli nahradené hámornými kladivami, ktoré tiež mali vodný pohon. Dochádza postupne k určitej špecializácii v železiarskej výrobe. Jedni vyrábajú železo, iní ho spracovávajú na užitočné výrobky a iní ich predávajú. Na tzv. oceliarskych hámroch sa vyrába tyčové železo, klince, plechy, meče a iné zbrane a výrobky. Išlo tu o samostatných výrobcoch, ktorí sa zameriavali len na spracovanie konečných výrobkov zo železa. Železo dostávali ako surovinu z inej železiarne.
Rozvoj baníctva a hutníctva na Spiši je tiež spojený s menami Jakuba Fuggera, obchodníka a majiteľa baní, ktorý sa v 16. storočí spolčil s technicky nadaným Jánom Thurzom, šľachtickým majiteľom baní na Spiši. Vybudovali veľký podnik. V službách Thurzovcov pôsobil aj známy odborník v baníctve a hámornej technike Anton Roll. Práve ten v roku 1586 založil v Prakovciach železné hámre na vodný pohon a pričinil sa tak o významný pokrok v železiarstve Prakoviec a položil tak základy budúcemu železiarskemu priemyslu v Prakovciach. Môžeme ho teda označiť za prvého známeho majiteľa a vedúceho závodu. Bol aj majiteľom celého prakovského chotára. Neskôr sa venoval viac výrobe medi v okolí Margecian, odtiaľ pochádza i názov Rollova Huta.
Podstatná časť slovenských pecí s dúchadlami a hámrami na vodný pohon sa nachádzala v údolí hrelikovského potoka v Doline a v menšej miere v údolí gelnického potoka. Ešte dnes sú v týchto dolinách stopy po banskej hlušine a troske v dĺžke 2-3 km.
Hneď na konci Doliny za domom M. Helcmanovského je jedna baňa, pri Krížu druhá, na Haldze tretia a Štvrtá, za Poľanu piata, na Výhone šiesta a siedma. V okruhu ani nie 500 m je ešte aj teraz viditeľných sedem baní. Predpokladáme, že u každej bane bola slovenská pec s hámrom. Osádku takéhoto pracoviska tvoril približne tento počet pracovníkov: 3 baníci - kopáči, 2 pomocníci, 2 taviči s 2 pomocníkmi, 2 kováči s 2 pomocníkmi, jeden povozník s pomocníkom, traja uhliari a jeden predák - vofarbeher, teda celkom cca 20 pracovníkov. Môžeme preto predpokladať, že okolo roku 1750 v Prakovciach takto a pri tejto technológii pracovalo cca 120-130 pracovníkov. Keďže tam spravidla pracovali celé časti rodín, mohli mať vtedy celé Prakovce cca 30 usadlostí s asi 200 obyvateľmi. Z toho v Doline asi 120, na Hutnom asi 40 a za Čurinku asi 40 obyvateľov.
Postupným rozvojom výroby železa sa zvyšoval aj počet obyvateľov, ktorí pre svoju obživu potrebovali ďalšie polia. Predpokladáme, že v tejto dobe zúrodnili pozemky pod starou školou, za cintorínom, Ortvaň a Kačmarova. Podrobné záznamy o živote v tejto úlohe nie sú nám známe, iste to život nebol ľahký, pracovala skoro celá rodina, ortovali lesy a pripravovali ich na polia.
Myslíme si ale, že základnou príčinou prečo sa práve v železiarni v Prakovciach zo všetkých závodov v hnileckej doline podaril najväčší rozvoj, bola tá skutočnosť, že vyrábali veľmi kvalitné železo, ktoré na určité výrobky bolo považované za najkvalitnejšie. Išlo najmä o výrobu veľmi jemných železných prútov a tyčí na výrobu drôtu, ktorá bola sústredená v Gelnici, ako aj rôzne druhy špeciálneho tyčového železa. Toto železo odoberali kováči v blízkom okolí a cechoví majstri z Gelnice na výrobu klincov, krúžkov, náradia a iných nástrojov. Teda pružná reagencia na trh kvalitnými výrobkami zabezpečovala stály odbyt a takto sa vytvárali podmienky pre ďalší trvalý rozvoj závodu. Myslíme si, že táto filozofia riadenia je viac ako aktuálna najmä dnes. A vidíte, že bola známa v Prakovciach už pred 250 rokmi.
Táto filozofia riadenia, ale aj vonkajšie pomery, dlhé napoleonské vojny a ďalšie výboje podnietili búrlivý rozvoj prakovských železiarní koncom 18. a v prvej polovine 19. storočia. Do tohoto obdobia treba aj datovať vznik závodu už v terajších priestoroch. Produkcia železu zo slovenských pecí už nestačila potrebám. Slovenské pece, i keď tieto hneď nevymizli, začali vytláčať vysoké pece.
Roku 1805 bola v Prakovciach postavená vysoká pec - Huta Ľudmila, pomenovaná podľa Ľudmily Lazanskej, manželky grófa Štefana Csakyho. Sídlila na mieste terajšej náraďovne a bola v prevádzke až do roku 1918. Slovenské pece s hámrami postupne v hrelikovskej a gelnickej doline zanikali a závod sa začal budovať a rozširovať v terajších priestoroch, tzv. horná časť závodu a vo valcwerku, tzv. dolná časť závodu. V hornej časti závodu bola sústredená výroba železa, zlievanie a mechanická dielňa a v dolnej časti závodu hámre a valcovňa.
Teda viac ako 450 rokov, najprv pohyblivé piecky a ručné kladivá a potom slovenské pece s hámrami na vodný pohon tvorili základ výroby a spracovania železa v Prakovciach. 25 generácií našich predkov žilo a pracovalo bez väčších zmien a vplyvov v hrelikovskej a gelnickej doline za Čurinkou. Baníci, kováči, povozníci, uhliari a neskôr aj zlievačstvo. Tu prežívali svoje všedné, ale aj radostné dni. Pomaly ale iste aj s ťažkosťami sa lúčili so stáročnou technológiou a zvyklosťami a museli sa začať učiť a zvykať si na moderný spôsob továrenskej výroby a aj na zmenený spôsob života.
S postavením vysokej pece sa výrazne rozširuje aj zlievárenská výroba. Táto vyrába surové železo pre hámre, ale aj priamo z nej sa odlieval rozsiahly sortiment odliatkov, dokončovaný už v mechanickej dielni. Boli to najmä šporákové platne, šporáky, dielce pre hámre a mlyny, stĺpy, kríže, náhrobníky, rošty a samozrejme surové železo, kované tyče a plechy. V tom čase mal závod obchodné sklady v Košiciach, Prešove, Medzeve a cez nich zásoboval svojimi výrobami celé východné Uhorsko. O odbyt svojich výrobkov závod nemal núdzu.
V roku 1843 došlo ku modernizácii vysokej pece a k výstavbe prvej kupľovej pece. V dolnej časti závodu, vo valcwerku, sa postavila aj prvá válcovňa plechov, poháňaná vodnou turbínou typu Yonwal. Značne vzrastá možnosť rozšírenia výrobkov závodu. Začali sa valcovať veľké plechy, tenké koľajnice, špeciálne železo na výrobu obručí, motýk, cánové železo na výrobu drôtov, klincov a ihiel.
Pri zhromažďovaní podkladov o histórii Prakoviec sa mi dostal do rúk veľmi prekvapujúci materiál o živote pražského rodáka Eduarda Preissa, prvého. Čecha, ktorý preukázateľne precestoval celý svet. V jeho bohatom životopise sa vyskytuje i epizóda, ktorá sa vzťahuje k Prakovciam. Po Preissovi sa zachovala stručná autobiografia, v ktorej sa zmieňuje o tom, že v lete v roku 1848 riadil v Prakovciach odlievanie batérie 6-librových kanónov i s lafetami a vozíkmi na strelivo. Preiss, ktorý sa zúčastnil pražského povstania roku 1848, dostal sa v lete cez Krakov/ do Levoče, kde sa už pred vypuknutím kónvédskych bojov zaradil do kossuthovského hnutia v Spišskej garde. Ako bývalý rakúsky kadet-delostrelec, zbehlý vo výrobe kanónov a munície, bol poverený úlohou doplniť slabý delostrelecký park revo­lučných vojsk. Pretože závod bol v tejto dobe známy ako mimoriadny kvalitný výrobca železiarskych a hutníckych výrobkov voľba padla jednoznačne na neho. Preiss sa vo svojich pamätiach výslovne zmieňuje o tom, že jeho batéria 6-libroviek, zhotovená v Prakovciach, bola prvými mosadznými kanónami, odliatymi na území celého Uhorska. Vyslovuje obdiv a uznanie s akou rýchlosťou a akej vysokej úrovni zvládli prakovskí remeselníci túto náročnú výrobu. Táto batéria neskoršie pod Preissovým velením výrazne zasiahla do bojov o Košice 11.12.1848. Preiss píše, že v Prakovciach úplne dohotovil 5 kusov a že šiesty ostal nedokončený.
Odlievali sa tu delové hlavne, gule, lafety, pre revolučnú armádu roku 1848-49.
I táto malá epizóda z dlhoročnej histórie závodu svedčí o kvalite jeho výroby.
„ALAŠ“ - ZÁJAZDNÝ HOSTINEC V PRAKOVCIACH
Furmani zložili v závode rudu a drevené uhlie, kone ustajnili, ošetrili nakŕmili v stajniach, vozy im opravili kolári a kolesári a mohli sa tam najesť a vyspať. Po naložení hotových výrobkov odišli na ďalšiu cestu. Teda kvalitné služby na počkanie a na mieste. Tento zájazdový hostinec s celým areálom po prakovsky "alaš" sa s rozvojom železnice postupne rušil a stáva sa z neho už len hostinec. V jeho ubytovacej časti sa zriadilo 7 bytov pre zamestnancov závodu. Bolo to asi okolo roku 1890. Môžeme teda hovoriť o vzniku prvej kolónie pre robotníkov. Potom nasledovali ďalšie kolónie, ale o tých až neskôr. V roku 1880 bol postavený aj poštový úrad, dnes už neexistuje. Zrúcaný bol pri výstavbe závodu v roku 1938.
V roku 1907 pozostával závod z týchto častí::
• vysoká pec na vodný pohon s pražiacimi pecami na rudu
- zlieváreň s 3 kuplovňami
oceliareň s kelímkovými pecami
mechanická dielňa - vŕtačky, sústruhy a pílky na transmisný pohon náraďovňa pre vlastnú potrebuu
6 modeláreň a stolárska dielňa
valcovňa s 5 valcovacími traťami na vodný pohon
vodné stavby a to 2 hate, jedna v hornej a jedna v dolnej časti závodu o celkovom výkone asi 160 H P
-železničná vlečka a
10 - príslušné skladové hospodárstvo.
V tom istom roku pracovalo v závode 213 zamestnancov a na okolí 151 baníkov, uhliarov a furmanov. Celkom teda 364 zamestnancov. Určite v tomto období veľký a moderný železiarsky závod, jeden z najväčších na Slovensku. V tomto období závodu môžeme hovoriť ako o veľmi úspešnom. Závod napriek zvyšujúcej sa konkurencii prosperoval, pretože sa modernizoval, zavádzal nové výrobky a technológie, finalizoval a skvalitňoval výrobu.

Na rozhraní 19. a 20. storočia sa v obci postavilo mnoho už murovaných domov. Dolina, Čurinka a Hutno, vrátane centra nadobudlo už dnešnú podobu, najmä čo sa týka počtu domov.
Málo vieme z tej doby o predstaviteľoch obce, ako aj o kultúrnom a politickom živote vôbec. Máme však podklady o práci, zamestnaní, bývaní a mzdách konkrétnych Prakovčanov, žijúcich na rozhraní 19. a 20. storočia. Vieme, že v tej dobe žilo v obci 500 až 550 obyvateľov asi v 82 domoch. Najväčšia koncentrácia bola v Doline a centre, kde žilo asi 350 obyvateľov asi v 50 domoch.
V závode pracovalo 226 zamestnancov a okrem nich aj 150 baníkov a uhliarov. Je nám už známa aj presná profesná skladba pracovníkov závodu. Bola takáto:
111 zlievačov,
9 modelárov,
9 tesárov,
12 kováčov,
32 zámočníkov,
31 nádenníkov a murárov a
6 kočišov.
Z tejto čiastky bolo 6 žien nádenníčok a 23 učňov v profesiách zlievač a zámočník.

Závod riadilo 16 vedúcich pracovníkov, z toho bolo 6 majstrov.
Podstatná časť zamestnancov bývala v Prakovciach. Baníci však bývali v blízkom okolí a to v Helcmanovciach, Gelnici a Žakarovciach. Ak sa pozrieme do zoznamov obyvateľov obce z r. 1896 tak sa v ňom objaví celkom 46 mien rodín. Je to podstatne menej ako v roku 1933. Svedčí to o neustálom pohybe a príleve nových rodín do Prakoviec. Niektoré dnes známe mená Prakovčanov sa v ňom ešte nevyskytujú, ale takisto v zozname z r. 1933 už mená z r. 1896 nie sú.
Začína sa tu v roku 1909 vyrábať kvalitná nástrojová oceľ značky Revolver 5/0 Ajax, ktorá obstála v konkurencii i s takými svetovými značkami ocele ako Bôhler, Poldi a iné. Vyrábala sa až do roku 1940.
V roku 1918, po vyše storočnej prevádzke zastavuje výrobu vysoká pec.
V roku 1920 sa Schmidtova úč. spoločnosť rozširuje o ďalšieho účastinára a to o Slovenskú valnom zhromaždení v roku 1920 vedenie závodu a účastinári v Prakovciach to dohodli, že sa zo závodu vytvorí slovenská firma s názvom „Účastinná spoločnosť železiarskych a oceliarskych závodov v Prakovciach". Predsedom správnej rady sa stal slovenský politik E. Stodola. Toto trvalo až do roku 1936.
V roku 1921 sa začínajú vyrábať pérové buchary Ajax v troch veľkostiach, ktoré preslávili závod po celom svete svojou kvalitou, jednoduchosťou a použiteľnosťou. Vyrábali sa viac ako 40 rokov a mali stále veľký odbyt.
Roku 1925 sa začínajú vyrábať veľmi kvalitné a vyhľadávané pílky na kov značky Ajax a v roku 1929 priemyselné ohrievače pecí na naftový pohon. V roku 1925 bola postavená vodná elektráreň na Hnilci.
Zveráky, buchary, pílky, priemyselné pece a nástrojová oceľ preslávili Prakovce po celom svete a to po dlhé roky. Škoda len, že sa dnes už nič podobné z toho nevyrába.
S Rudolfom Schmidtom sú novodobé dejiny obce a Prakoviec a závodu spojené celých 30 rokov, teda až do roku 1936. Modernizoval závod, rozširoval ďalšie výroby, rozvíjal obchodnú činnosť cez 3 obchodné zastupiteľstvá a to v Prahe, Viedni a neskoršie aj v Bratislave.
V súvislosti s medzinárodnou situáciou sa začalo so zbrojením aj v našej republike. Začínajú sa budovať nové kapacity na Slovensku, ktoré sa zdali byť z hľadiska vtedajších predstáv o vojne, najmenej zraniteľné. Poldina Huť Kladno, sa už vtedy vo veľkej miery podieľala na dodávkach pre čsl. armádu. Výroba Prakoviec bola vtedy veľmi známa, najmä schopné ruky prakovských železiarov.
To rozhodlo, že Poldina huť KLADNO sa stáva od roku 1936 majiteľom závodu v Prakovciach a začína veľkú investičnú akciu, ktorá na dlhé roky poznamená život závodu a obce. Živnostenská banka a Česká eskontná banka kupuje od Schidtovcov účastiny Prakoviec a na čelo spoločnosti postaví slovenského podnikateľa Milana Ivanku. Presný názov závodu bol: Akciová spoločnosť železiarskych a oceliarskych závodov, Prakovce. Dochádza aj ku zmene riaditeľa závodu, ktorým sa stáva nemecký odborník Ing. V. Rödler. Voľba na Prakovce padala aj preto, že boli prakticky Poldina huť v malom. Stavba veľmi rýchlo pokračovala a v priebehu rokov 1937-39 bola ukončená.
Podstatné rozšírenie závodu sa v stiesnených priestoroch vyriešilo tak brilantne, že ostali stáť skoro všetky objekty starého závodu, čím sa kapacity závodu značne rozšírili. Novopostavené plochy predstavovali 17 280 m2 výrobnej plochy. Zo starého závodu boli zbúrané iba tieto stavby: píla na drevo so skladom modelov, sklady dreva a ocele, sklad hasičskej výzbroje, hospodársky dvor - Gbur a robotnícky dom so starou poštou.
Tu treba dodať, že už v r. 1937 sa začína výroba ocele v modernej elektrickej oblúkovej peci..
Starí Prakovčania iste vedia, kde tieto stavby v závode pôvodne stáli. Závod v tejto podobe trval skoro 30 rokov. Okrem výrobných stavieb sa v tej dobe postavili 2 činžové domy nad starou stanicou, vila pre riaditeľa a generálnou opravou prešli všetky 3 robotnícke kolónie. Zaznamenávame v tej dobe aj zvýšenú výstavbu rodinných domov v obci.
Dostavba závodu v r. 1939 je však aj rokom rozbitia ČSR a začiatkom 2. svetovej vojny. Toto všetko silne poznamenáva aj prácu v závode. Závod je prakticky vyňatý z právo­moci slovenskej vlády a prechádza k dispozícii nemeckým podnikateľským kruhom. O jeho výrobe rozhoduje Nemecká priemyselná komora a nemecký vojenský pridelenec. Bez jeho povolenia nebolo možné robiť žiadne investície, meniť výrobný program a predávať výrobky inde, než ako určovali nemecké zbrojné plány. Závod bol plne zapojený do vojnovej zbrojnej výroby.
Vzhľadom na vyššiu potrebu pracovných síl začínajú robiť vo väčšom meradle aj ženy. Počet zamestnancov kulminuje v r. 1943, keď v závode pracuje 613 pracovníkov.
Hlavnou výrobou bolo spracovanie pancierových plechov pre kompletné bojové vozidlo. Takisto v kovanú sa v prevažnej miere vyrábali zápustkové a voľne kované výkovky pre pušky a guľomety. Celá táto vojenská výroba trvala až skoro do konca r. 1944. Nemecké vojenské velenie vydalo v decembri 1944 príkaz na prvú evakuáciu, v ktorej sa zo závodu odviezli legury, kvalitný materiál, hotové výrobky a niektoré funkčné časti ťažších strojov.
Začiatkom januára 1945 nasledovala druhá evakuácia, najmä strojov a zariadení, ako aj príslušníkov nemeckého vedenia. Z Prakovčanov nikto s Nemcami neevaukoval! Snažili sa rôznymi spôsobmi zachraňoval čo sa dalo pred odvlečením. Rýchly postup sovietskej armády zabránil Nemcom podmínovať a zničiť objekty závodu. Dňa 21. jan. 1945'v ranných hodinách obyvateľov Prakoviec s radosťou privítali prvú vojenskú hliadku, vedenú seržantom Ivanom Babjakovom. Vedenie závodu prevzal do svojich rúk Miestny národný výbor a v závode sa začína nová etapa. Ttreba povedať, že významná.
V závode došlo ku veľkému rozšíreniu najmä strojárskeho výrobného programu, jeho ďalšej fínalizácie. Výroba bola čiastočne ochromená pár týždňov po skončení vojny. Postupne sa obnovovala a bola obnovená po dovezení odvlečených strojov a zariadení z Kladna a Chomutova v nov. r. 1945.
V r. 1946 sa zavádza výroba pilníkov, armatúr a ventilov.
V r. 1947 sa zriaďuje v závode veľká ozubáreň a výrobňa gallových, transmisných a valečkovýcn reťazí.
V r. 1946-1948 boli ku závodu pridelené tieto organizácie: Zlieváreň Boden losz v Medzeve, Kováreň Miklossy v Plešivci, Zlievareň Jacobs v Košických Hámroch, Kováreň Böhm v Medzeve a reťazáreň Katena v Sobědruhoch.
V r. 1949 sa zavádza výroba huntových súkolí a
v r. 1950 výroba mangánovej ocele, ktorá sa stane v budúcich rokoch profilujúcim výrobkom závodu. Teda prudké tempo nových výrob, ktorých zvládnutie veľa hovorí o vysokých kvalitách kolektívu. Bola predĺžená vlečka. Nové výrobky pokračujú ďalej.
V roku 1951 sú postavené učňovské dielne a kotolňa.
V r. 1957 sa zavádza náročná výroba otočných stolov k frézam,
v r. 1958 plechoobrábacie stroje a dvojkotúčové brúsky a leštičky.
V r. 1959 strojné obrubovučky a
v r. 1960 prevodové skrine. Na všetky tieto výrobky bolo potrebné výrobu v krátkej dobe veľa prípravkov, náradia, modelov a zápustiek Nakresliť a vyrobiť mnoho jednoúčelových zariadení, zaučiť množstvo ľudí a veľa ďalších vecí. Bolo nasadené veľmi prudké tempo.
Po roku 1960 začala výstavba prírubárne, výroba začala v roku 1971. Vzhľadom na zmenu výrobného programu ako aj z iných dôvodov, sú už tieto finálne výrobky v závode nevyrábajú. Je to iste veľká škoda. No toto však už nie je história, toto je už súčasnosť každému dobre známa a viditeľná Terajšia generácia prakovských strojárov má bohatú a slávnu tradíciu a )':tóriu, na ktorú môže byť pyšná. Mala by ju využívať dnes na ďalší rozvoj závodu. Najmä mladí strojári by mali hrdo, ale aj s pokorou pokračovať v tradícii svojich predkov.
V roku 1975 bol položený základný kameň novej oceliarne, najväčšia investičná akcia v histórii podniku.
Od tejto investície sa v podniku konajú už len rekonštrukcie a modernizovanie výroby.

Prepísala a spracovala Vražbová Anežka

 Le Parkour - video
Prakovce:
Železnica

Moje
webové stránky

 Cezmín: http://cezmin.wz.cz 
 Vianoce:
http://vianocesk.szm.com
 Svadba:
http://svadbask.unas.cz  
 Bylinky:
http://bylinky.czweb.org  
 Čas Vianoc:
http://vianocesk.wz.cz  
 Cintorín:
http://cemetery.zaridi.to  
 Bábiky:
http://svetbabik.czweb.org 
 
Slovania: http://slovania.czweb.org/ 
 Pani Príroda:
http://eufrosyne.wz.cz 
 Jánska noc:
http://cbjanskanoc.ic.cz 
 Veľká noc:
http://velkanoc.czweb.org 

 
Gloria Polo: http://gloriapolo.czweb.org  
 Moji psíkovia:
http://mikinka.czweb.org   
  Milujem pani P... :
http://eufrosyne.wz.cz 
Veľkonočné sviatky: http://velkanoc.czweb.org 
 Michal Krpelan:
http://michalkrpelan.wz.cz 
 Cezmín ker  a alias:
http://cezmin.czweb.org  
 Aishwarya Ray z Indie:
http://aishwarya.wz.cz.cz  
 Horné Chlebany :
http://hornechlebany.unas.cz 
 Rádioamatérstvo  : http://cbrsk-chlebany.euweb.cz/
 
 Múdra ako rádio:
http://www.mudraakoradio.euweb.cz 

 
CB Fan rádioklub Slovakia-CBRSK Chlebany: http://cbrsk.euweb.cz 
 Blog Jánska noc a iné:
http://www.cbjanskanoc.webovastranka.sk
 
 Webové stránky, ktoré som urobila iným zdarma
 
Pes Buldog english: http://ruda-etuda.czweb.orgorg
 Olympionik:
http://olympionikholub.wz.sk 

 
Sedmičkári: http://rannisedmicka.wz.cz.cz
Práva dieťaťa:
http://dieta.czweb.org
 [ Späť | Obnoviť | Dopredu

 

by Cezmín Slovakia 2005  http://cezmin.wz.sk