NECH DYCH VŠETKÝCH RUŽÍ VONIA V TVOJOM MENE

 

(Úryvok z básne Michala Krpeľana, rodáka z H. Chlebian).

 

DIEVČENSKÝM ÚSMEVOM ROZOZNEJ LÁSKU V STRUNÁCH LUTNY,

MILÝM SLOVOM, TEPLÝM AKO ĽUDSKÁ KRV, POHLAĎ MA NA VLASY,

POTOM ISTO - ISTE V BÔĽNYCH OČIACH, SMUTNÝCH,

ZHLIADNEŠ LÁSKU ČO KOŠATÍ SA DO NEBIES A DO KRÁSY.

 

HORNÉ CHLEBANY - HISTÓRIA A SÚČASNOSŤ

 SVADBA

 Vydala Anežka Vražbová ako svoju druhú publikáciu. Horné Chlebany - máj 2002.

Autorské práva vyhradené. 

Šťastím je i to, že žijeme v jednej dobe

„Nebyť milovaný, to je smola, ale nemilovať, to je nešťastie.“

 

Túto publikáciu venujem svetlej pamiatke Karola Vražbu, ktorý povedal:

-„Čo je svet svetom, láska nikdy nevymrie a bude kvitnúť ako kvety v Božej prírode.“

Áno, láska má rôzne podoby. Pravou a nehynúcou láskou je bezpodmienečná láska.

Karol Vražba miloval Boha, život a ľudí. Ako starejší svadieb, podľa kresťanskej katolíckej tradície, vodil novomanželov pred tvár Pánovu do chrámu Božieho, aby si odprisahali lásku a vernosť na celý svoj život. Starejšieho robil viac ako 30 rokov.

Ďakujem Pánu Bohu, že mi dal možnosť spoznať vzácneho a dobrého človeka v človeku, môjho svokra Karola Vražbu.

Anežka Vražbová

Vážení priatelia!

Dostáva sa vám do rúk útla publikácia pod názvom „Svadba“, aby vám priblížila časť histórie svadieb a svadobné zvyky v obci Horné Chlebany, sídle celoslovenského CB FAN RÁDIOKLUBU SLOVAKIA „KOSAČKA“. História svadieb je bohatá ako ľudstvo samo a nie je možné opísať všetku krásu i úskalia vývoja svadobných obradov na takom malom priestore, ako je táto publikácia. Prijmite aspoň čriepky svadobných zvykov. Verím, že pri čítaní si spomeniete na najkrajší deň svojho života, svoju svadbu a tí, ktorí ešte neuzatvorili stav manželský, majú možnosť ponoriť sa do tajov príprav na manželstvo.V publikácii je fotodokumentácia poskytnutá občanmi obce ako aj fotografie z môjho súkromného archívu. Priatelia cébečkári, publikácia je spracovaná hlavne pre vás, aby ste mohli spoznať niečo nielen z histórie svadieb, ale aj svadobné zvyky v mieste sídla CB klubu CBRSK Horné Chlebany. Prajem vám pokojné a príjemné posedenie pri čítaní..

História svadieb 

Historicky cez storočia sa vyvíjali a napĺňali obsahom manželské zväzky. Je to téma hodná povšimnutia vzhľadom k faktu, že základom každého civilizovaného spoločenstva je rodina. Nie je predmetom môjho záujmu napĺňanie manželského spolužitia, či rodinné štruktúry, ale samotný akt sobáša, rôzne chápanie sobáša, svadobné obrady a nutné podmienky k uskutočneniu aktu sobáša, no a svadobné zvyky. Pápež Ján Pavol II. a celá kresťansko-katolícka Cirkev venovala intenzívnu pozornosť „Roku rodiny 1994“, vyhlásenom OSN. Nastala v 20. stor. skutočná kríza manželstva alebo prehodnocovanie systému, ktorý mnoho mladých ľudí považuje za zastaralý? Môžeme dnes „život nahromade“ nazývať voľným zväzkom, keď je manželstvo stále viac a viac krehkejšie a nepôsobí už tak, ako prv? Je treba poznať stav veci skôr ako sa rozhodneme prijať alebo odmietnuť dedičstvo minulosti. Historický pohľad na ťažkosti dnešnej súčasnosti nie je bez zaujímavosti.

Kráľ Karol Veľký pôsobiaci v 8. stor. vstúpil do legiend svojimi štyrmi manželstvami a piatimi „konkubínami“, ktoré sú historicky dochované ako dôkaz jeho sexuálnej žiadostivosti. Karol Veľký však nebol len veľkým cisárom, ale západná Cirkev ho uctieva ako svätca. Jeho intímny život nie je tak fackou dobovej morálke, ako skôr pozostatkom PRASTARÉHO chápania manželstva. Prvú ženu mu priviedol otec –ex praeceprtione genitoris nestri, ako uvádza pápež Štefan III. Hoci Svätá stolica hovorí o coniugio legitimo – „legitímný sobáš“, všetci kronikári jeho manželku považujú za konkubínu. Syn Pipin Hrbáč, ktorého s ňou splodil, sa nestal jeho nástupcom, daný bol do kláštora. Keď sa mladý Karol stal kráľom, matka mu doviedla druhú ženu, dôstojnejšiu panovníckeho trónu, dcéru lombardského kráľa Didiena. Svoju konkubínu musel prepustiť, zanechať, hoci pápež trvá na legitímnosti prvého zväzku, lebo mu vôbec nie je po chuti spojenie pápežskej opory, kráľovstva s Lombardiou, snažiacou sa podlomiť silu Ríma. O rok Karol Veľký zapudí (repudianit) aj lombardskú princeznú. Príčinu rozvodu (dinortium) uvádza iba istý mních za Saint Gall, píšuci, že kráľovná bola clinica - stále chorá a nespôsobilá obdariť kráľa potomstvom. Opustil ju relicta nelut mortua, akoby zomrela.

Je zjavné porušenie cirkevných zákonov v protiprávnom pokuse postaviť neplodnosť páru na roveň vdovstva. Rozvod kráľa Karola Veľkého súvisí s jeho osamostatnením sa vo veku tridsať rokov, čo znamená koniec mladosti podľa PRASTARÉHO zvyku. Nastal čas vybrať si ženu podľa seba a prišli na rad tri kráľovné. Prvá Hildegarda, porodila mu troch synov a štyri dcéry, nazývaná matka kráľov. Druhá Fastrada, matka troch dcér. Tretia Luitgarda, bola bezdetná. Všetky tri manželstvá skončili smrťou kráľovny. Pred rokom 800 sú ďalšie jeho štyri ženy už len konkubínami, aby sa nedrobilo kráľovstvo, mal dediča. Zo synov konkubín je jeden mních, druhý biskup, ďalší opát atď. Tieto ženy mal jednu po druhej, teda žiadna nevera sa nekonala, ani bigamia. Tak sa stal Karol Veľký so svojou dlhovekosťou a predčasnou smrťou manželiek doslova učebnicový príklad manželstiev vtedajšej doby NA DVOCH ÚROVNIACH.

Ženy, ktoré sú v klerikálnom jazyku označované za konkubíny, boli v skutočnosti „uznávané DRUŽKY“. Ich postavenie sa zásadne líšilo od náhodných mileniek, prostitútok a legitímnych manželiek. Ich zväzok bol menej oficiálny. Keď sa napríklad rozhodlo opustiť ich, mohol tak urobiť bez rozvodu (presne ako je to dnes) a ich deti nemali právo na nasledníctvo (dnes majú právo na výživné od otca). V Karolínskej dobe mohli katolíci pociťovať manželstvá Karola Veľkého ako pohoršenie.

(Úryvek z publikácie „Svadba“). 

Svadobné zvyky v obci Horné Chlebany

Starejší obce Horné Chlebany

Karol Vražba (nar. 2. 11. 1911 Radošina - † 22. 9. 1978 Horné Chlebany) viac ako 30 rokov starejšieho svadieb v obci . Do poslednej chvíle svojho života oddiaľoval spísanie svadobných zvykov s tým, že to má čas. Dnes môžem napísať iba čriepky starých svadobných zvykov.

Karol Vražba, ktorý sa venoval šíreniu kresťanských svadobných zvykov, bol strednej zavalitejšej postavy s mierne podlhovastou plnou tvárou, tromi hlbokými vráskami na čele, tmavohnedými veľkými očami, rovným nosom, plnými perami a čiernymi havraními vlasmi, v starších rokoch už preriedenými a prešedivelými. Bol snedej pleti a obľúbeným sa stal pre svoj nárečový radošinský dialekt. Robiť starejšieho na svadbách, modleníka a speváka na pohreboch predstavovalo určitý rešpekt a váženosť u spoluobčanov obce, lebo vstupoval do dejov rodín v najkrajších chvíľach života – svadbách a zároveň aj najbolestnejších a najsmutnejších, pohreboch.

Pracoval v profesii záhradníka u pánov Finkových a Motešických. Neskôr ako veliteľ strážnej služby vo Vojenskom útvare v Bošanoch. Popri zamestnaní venoval svoj voľný čas pestovaniu kvetov z ktorých aranžoval kytice, robil vence na hroby, ale i na ozdobenie miestností, dverí, stolov a p. Za najnižšiu možnú cenu predával priesady kampanúl, sedmikrások, tureckých hrebíčkov, klincov, tatarice, karafiátov, chryzantém, nevädze, gladiol, kosatcov, šípov, floxu atď., čiže bežných kvetov predzáhrad v obci.

Priebeh svadby v Horných Chlebanoch opíšem tak, ako som svadby organizovala ja, keďže jeho synovia nemali k funkcii starejšieho vzťah a odvahu. (?) V čase „rozkvitajúceho socializmu“, v ktorom sme žili, rozhodla som sa v roku 1980 robiť starejšiu svadieb a uchovať tak aspoň tie čriepky starých kresťanských svadobných zvykov, ktoré som si zapamätala a zapísala na svadbe bývalej susedy Lýdie. K rozhodnutiu robiť starejšiu ma doviedol Miroslav K, keď ma pozval na svoju svadbu s tým, aby som mu urobila odobierku od rodičov a postarala sa „trochu“ o zábavu svadobných hostí. Po ňom ma pozval jeho kamarát a odvtedy ma začali pozývať za starejšiu mnohé mladé páry obce i okolia.

OBSAH

História svadieb

Hymnus na lásku

Prízraky incestu

Svätý Augustín ako lekár kresťanského

manželstva

Tri Tobiášove noci

Sviatosť manželstva

Zväzok dvoch kresťanov

Kňazský celibát

Zázrak lásky

Snubný prsteň – obrúčka

Nevestin závoj

Nevestin veniec

Slovieni, Slovania, Slováci

Východní Slovania

Svadobné obrady na Slovensku

Svadobné zvyky v obci Horné Chlebany

Starejší obce Horné Chlebany

Svadba voľakedy a dnes

Po príchode ženícha

Pred dverami nevesty

Vchádzanie do domu nevesty

Odchod z domu nevesty

Sviatosť manželstva – sobáš v kostole

Alelujový verš

Evanjelium

Sobášny obrad

Prísaha novomanželov

Požehnanie a odovzdanie prsteňov

Pred kostolom po sobáši

Trestanecká guľa

Manželské jarmo

Príchod zo sobáša

Svadobná hostina

Výkupné

Prijatie do cechu ženáčov

Delenie kurčaťa

Spoveď ženícha

Staromládenecká posteľ

V dobrom i v zlom

Delenie šalátu

Tri cigánky alebo jedna cigánka s Dežom

Sólo pre nevestu a ženícha

Snímanie vienka

Svadobné prekáračky

Spomienky Gizely

Ukončenie svadobnej hostiny

Doplnky k svadobnej zábave-

Metlový tanec pri stoliciach

Skúška ženáčov

Tanec s metlou

Srdiečkový tanec

Manželský rozsudok

Svadobné telegramy

 

Použitá i odporúčaná literatúra: Dostál, B.: Svatební kultura 6. – 9.  století na území ČSSR, Archeologia historica 12- 1987, Johnson, P.: Dějiny židovského národa – Praha 1995, Zástěrová, B. a kol. Dějiny Byzance – Praha 1992, Dějiny Jugoslávie – Praha 1975, Dějiny Bulharska – Praha 1980, Slovensko Ľud II. časť - Bratislava 1973, Bologne, J. C.: Svatby ; Volvox, Globator  Praha 1997, Váňa, Z.: Svět dávnych Slovanů – Praha 1983, Beranová, M.: Slované – Praha 2000, Sväté písmo, Spolok sv. Vojtecha - Trnava 1998, Obrady krstu detí a sobášne, obrady, SSV Trnava- Bratislava 1976, Panteneuch, vyd.2 - Praha 1995, Zamarovský, V.: Bohovia a hrdinovia antických bájí- ML Bratislava 1980, Herm,G.: Kelti, Bratislava 1985, Z prameňov našich dejín - Bratislava 1974, Kronika obce Horné Chlebany, Z osobných skúseností vo funkcii starejšej svadieb počas 13 rokov. 

Na záver 

Ďakujem všetkým ochotným spoluobčanom za darované fotografie. Taktiež ďakujem a Pán Boh zaplať za pomoc rehoľnej sestre Viannee z kongregácie Božského Vykupiteľa v Topoľčanoch a Janke Šuníkovej z Topoľčian za pomoc pri opatere bezvládnej matky, aby som mohla urobiť túto publikáciu. Moje poďakovanie patrí tak synovi Karolovi, ako neveste Márii za veľkú morálnu podporu a finančnú výpomoc vo forme zakúpenia tlačiarne. Verím, že publikácia si nájde svoje trvalé miesto u CB rádioamatérov, ale i u milovníkov histórie a ľudovej kultúry  z radov obyvateľov obce Horné Chlebany a jej širšieho okolia..

 Kosačka 

HORNÉ CHLEBANY - História a súčasnosť 

Kaplnka - Spolok „Tri ruže“ 

Vydala: Anežka Vražbová; Horné Chlebany 2001

Obsah 

Predslov

Príhovor

Kaplnka a spolok Tri ruže

Ordo Fratrum Disca Ordo Tratrum Discalceatorum beatae Mariae Virginis de Monte Carmelo

Ordo Carmelitarum Discalceatorum Beatae Mariae Virginis de Monte Carmelo.

Modlitba a modliť sa

Kaplnka zasvätená P.Márii Karmelskej v Horných Chlebanoch bola (znovu) postavená v roku 1728

Slovenský tereziánsky karmel

Svätý ruženec

V obci existoval spolok Tri ruže

Pobožnosť k svätým

Svätý ako patróni remesiel, umenia a živností

Posväcujúca sv.omša v kaplnke

Vysvätenie nového kríža na hranici obce H.Chlebany a obce Rajčany

Menný zoznam správcov farnosti pôsobiacich v krušovskej farnosti počas storočí

Zoznam notárov pôsobiacich a úradujúcich od 1869 do 1945 v krušovskej farnosti

Kňazské osobnosti krušovskej farnosti a v blízkom okolí, kňazi z Krušoviec

Prehľad rímskych pápežov

Použitá literatúra

Doslov 

Predslov

„Zelo zelotus sum pro Domino Deo exercituum“

„So zápalom horlím za Pána, Boha zástupov“ 

V 1. Knihe Kráľov prorok Eliáš hovorí: „Ako žije Pán, Izraelov Boh, v ktorého službe stojím, nebude v týchto rokoch rosa ani dážď, iba na moje slovo.“ V týchto slovách sa predstavuje prorok ako muž horliaci za pravdu (pravda o Bohu) a službu (služba Bohu). Myšlienku a program starozákonného proroka Eliáša si počas križiackych výprav osvojili pustovníci, ktorí začali žiť na hore Karmel pri Eliášovom prameni. R.1210 jeruzalemský patriarcha sv. Albert napísal pre nich regulu, podľa ktorej začali žiť a vytvorili rehoľu karmelitánov. Neskôr, podľa tradície, 16.júla 1251 (pred 750 rokmi) prijal generál rádu sv. Šimon Stock od Panny Márie rúcho zvané škapuliar aj s osobitnými prisľúbeniami pre tých, ktorí ho budú nosiť.

Rehoľa karmelitánov dala Cirkvi nielen vynikajúcich svätcov a učiteľov duchovného života a života modlitby, ale o prehĺbenie života sa pričinili aj mnohí členovia Bratstva sv. škapuliara.

Kiežby aj výročná oslava pôsobenia karmelitánov v Horných Chlebanoch bola príležitosťou pre ich veriacich, aby sa stali horlivými v modlitbe a službe Bohu.

 Dekan krušovskej farnosti Ondrej Valach 

Príhovor 

Po štyridsaťročnom putovaní po komunistickej púšti sme v roku 1989 prešli cez rieku Jordán do zasľúbenej krajiny „demokracia“. Zmyslom života nie je iba hmotné zabezpečenie, ale v prvej rade duchovno a jeho rozvoj v nás. Je tu príležitosť spoznať určitý úsek dejín nášho kresťanstva a kňazov pracujúcich pre vieru v Boha a odkaz našich otcov k vlastnému národu, o čom je i táto drobná publikácia.

Poznanie minulosti našich dejín, historickej kresťanskej tradície by malo byť svätou záležitosťou každého veriaceho človeka bez rozdielu. Osudy kňazov v našej farnosti, rodákov z Krušoviec a kňazov z blízkeho okolia našej obce počas storočí i v dobe nedávno minulej sú v krátkosti napísané v tejto publikácii. Taktiež stručná história kaplnky zasvätenej Panne Márii z Monte Karmelo v roku 1728 a pôsobenie učenia bratov a sestier karmelitánov na našich veriacich.

Históriu a súčasnosť nám chce priblížiť kronikárka obce Anežka Vražbová, aby sme spoznali pravdivú minulosť a vzali si ponaučenie pre budúcnosť. Významné udalosti v živote ľudí sú príležitosťou zamyslieť sa nad minulosťou a urobiť si predsavzatia do budúcnosti s ponaučením. Sú príležitosťou pre zastavenie sa a uvedomenie si toho, čo sme prežili a kam kráčame a platí to pre všetky vekové kategórie.

Ďakujem autorke Anežke Vražbovej za jej mravčiu prácu pri spracovaní tejto publikácie. Nie je možné napísať celú históriu prenasledovania kňazov a veriacich za vieru v Boha. Verím, že si každý nájde v publikácii informácie o predkoch, ktoré ho zaujímajú, oživí si spomienky na rodákov z našej farnosti a nájde dobré slovo pre svoju dušu.

Verím i tomu, že vďaka tejto publikácii sa mnohí ľudia a aj CB rádioamatéri dozvedia o duchovnom živote našich predkov. Zo srdca si želám, aby táto publikácia zostala pre nás spomienkou na dobu v ktorej žijeme a studnicou pre našich potomkov. Starostka obce Helena Gálisová 

Kaplnka zasvätená P. Márii Karmelskej v Horných Chlebanoch bola (znovu) postavená v roku 1728) 

Na prelome 16. a 17. storočia bola náboženská otázka horúcou témou každodenných dní života našich predkov. Nezanedbateľný vplyv na ľudské duše mali vojny s Turkami a povstania, ktoré zanechali stopy. Poddaní obce boli kresťania katolíci a učili sa trpezlivo niesť kríž ako symbol vykúpenia Ježišom Kristom, aby obstáli vo večnosti. Naučiť sa niesť kríž znamená pokoru, disciplínu a poslušnosť, čo bolo od poddaných vyžadované aj zemepánmi v obci, u ktorých pracovali – robotovali. V 16.storočí boli snahy o reformu katolíckej cirkvi, ktorá viedla k vzniku protestantizmu. Protestantizmus uznáva zvrchovanosť Biblie a kladie sa dôraz práve na jej individuálne čítania a štúdium. Katolicizmus oproti uvedenému trvá na autorite Cirkvi, význame kresťanskej tradície cez odovzdávanie kresťanského posolstva. 

Po skončení ťaženia Juraja I.Rákociho sa o tri roky - v októbri roku 1648 – skončila tridsaťročná vojna podpísaním vestfálskeho mieru. Prítomnosť cudzích vojsk – švédske vojsko pod vedením generála Douglasa- a povstaleckej armády Betléna a Rákociho bola pre obyvateľov nitrianskej stolice veľkým bremenom. Mesto Topoľčany malo zemepána Adama Forgáča, najvýznamnejšieho vojenského činiteľa svojej doby, boršodský a novohradský župan, tajný kráľovský radca a kráľovský pivničiar, ktorého úlohou bolo chrániť územie pred Turkami. V polovici júla 1663 sa takmer stotisícová turecká armáda objavila pri Budíne a v auguste prekročila Dunaj, kde rozprášila práve armádu Adama Forgáča. Na pomoc Turkom prišli aj krymskí Tatári pod vedením syna chána Ahmeda Gireja. Tri oddiely ľahkej tureckej jazdy sa rozdelili a jeden z nich pricválal, plieniac všetko čo bolo v ceste, k Topoľčanom cez údolie rieky Nitry. Povedľa rieky Slatiny sa dostali až k bránam Trenčína.

Tento oddiel určite neprešiel okolo Horných Chlebian bez povšimnutia. Veľké škody napáchal najmä v Žabokrekoch nad Nitrou a v Bánovciach. V septembri sa plienenie zopakovalo a Bánovce boli úplne vyrabované. 18.oktobra 1663 turecké a tatárske vojská vedené pašom Gazim Husejnom dostali do rúk aj odolávajúci nitriansky hrad. Zvrchovanosť Turkov museli uznať všetky mestečká a obce v povodí rieky Nitry až po Prievidzu, čím sa stali súčasťou novozámockého ejalátu a nitrianskej „nahije“ (okresu). Osobitné sídlo tureckej „nahije“ boli určené neďaleké Žabokreky. Nielen Turci a Tatári, ale aj povstalci pod vedením Vešeléniho prilievali olej do kotla nepokojov. Nastali politicko-náboženské nepokoje, pod ktoré sa podpísal Tőkőly po spojení sa s Turkami. Tőkőlyho vojská sa nazývali „kurucké vojská.“ Na jeseň v roku 1683 boli Turci porazení pri Parkani (Štúrovo), no boje neustali a mestá museli chovať a ubytovávať ešte aj žoldnierske vojská –labanci- zozbierané po celej Európe proti Turkom. Uzavretím mieru v Karlovaci v roku 1699 skončila vyčerpávajúca vojna s Turkami, ale pokoja nebolo.  

V roku 1695 sa konala vizitácia v Krušovciach. Nič sa nezmenilo. Apelovalo sa na patrónov farnosti Františka, Petra a Juraja Beréniovcov, vlastníkov najväčších majetkov v obci a okolí, ktorí zadržiavali kostolné príjmy tak, ako Korošiovci, Paláštyovci, Ujfalušiovci a ďalší páni.  

V septembri 1703 sa František II.Rákoci s kurucmi zmocnil banských miest a už v novembri kurucké povstalecké vojská pod vedením Mikuláša Berčéniho pritiahli do Topoľčian. 30. novembra 1703 sa zhromaždila aj časť stoličnej šľachty vyhlásiac, že sa pridáva k povstaleckému odboju. V 1703 roku bola povinnosť vojenskej pomoci, čo predstavovalo nástup do kuruckého vojska podľa počtu domácností v sídlach. Desať domácnosti malo postaviť jedného vojaka do vojska. Už v 1704 roku ovládali celé západné Slovensko a 1708 hlavné kurucké sily táborili pri neďalekej Nitrianskej Strede, čo obyvateľom okolia a aj našej obce nepridávalo, naopak, uberalo. Aké kruté, tvrdé a nemilosrdné boli pomery jasne naznačuje oznam rozkazu cisárskeho generála Jána Pálfiho z konca augusta roku 1708, keď oznámil, že ak obyvatelia zanedbajú zásobovanie jeho vojska, nariadené komisármi, richtári mestečiek a dedín, ktoré si povinnosť nesplnia, budú obesení a ostatní budú vyhnaní a vyplienení Srbmi.  

Majiteľ mesta Topoľčany, kurucký generál Šimon Forgáč emigroval do Poľska po skončení bojov, neriskujúc ponúkanú amnestiu Jozefom I. Zomrel v exile roku 1726 a skonfiškované majetky z roku 1709 po dlhých prieťahoch so záložnými právami zlikvidoval v roku 1718 nový majiteľ mesta a panstva, Peter Beréni, vlastník majetkov v Krušovciach i Horných Chlebanoch. Práve Peter Beréni postupne od roku 1655 získal aj majetkové podiely z Krušoviec, Dolných i Horných Chlebian, Malých a Veľkých Bedzian, Nemečiek a Noroviec. Vydajom vnučky Petra Beréniho Kataríny Gabriely za grófa Františka Jozefa Trauna (r.1733), získal aj panstvá Tovarníky, Ludanice a Brestovany. Správa beréniovského majetku bola na starosti prefekta. V Topoľčanoch a Ludaniciach sídlili provizóri a provizórom podliehali dvorskí v Hornom Riadku (zaniknutá obec), Horných Obdokovciach a v našej farnosti, v susedných Krušovciach.  

Obyvatelia týchto čias sa živili zväčša poľnohospodárstvom závislým od počasia a výnosov. Neúroda znamenala cez zimu hlad a u celkom chudobných aj smrť. K tomuto ťažkému položeniu obyvateľov prispievalo aj veľké zaťaženie štátnymi daňami, povinnosťami voči zemepánom - platenie za dom a pôdu, odvádzanie naturálnych dávok a vykonávaním robôt na pánskom - i cirkevné desiatky. Keď bol zemepán v tureckom zajatí alebo v povstaleckých rukách, poddaní mali povinnosť dať potrebnú sumu peňazí (zbierka) na jeho prepustenie. V Topoľčanoch bolo 52 týždenných trhov, kde mohli obyvatelia ponúkať svoje výrobky i potraviny, k tomu sa konalo šesť a neskôr až deväť výročných trhov, tzv.výkladné a dobytčie jarmoky. Najviac navštevované trhy boli na sv. Antona, Turice a Máriu Magdalénu. Cisár Karol VI. udelil roku 1723 mestu Topoľčany právo vydržiavať jarmok na svätého Gregora pápeža, trvajúci 5 dní. Najstaršou zachovanou písomnosťou krušovskej fary je záznam vizitácie z roku 1690, ktorú vykonal prepošt sv. Jána Krstiteľa z Lamperka, Imrich Pongrác, zástupca nitrianskeho archidiakona. Patrónmi cirkvi boli Štefan Koroši a František Beréni.  

Pán farár, Juraj Ivanovič - 30 ročný, študoval 3 roky fundamentálnu teológiu. Jeho príjmy z krstov predstavovali 15 denárov, od vácky (uvedenia prvorodičky) dostával vosk, chlieb, sliepku alebo 15 dená-rov, od troch ohlášok a sobášenia 60 denárov, od uvedenia nevesty 25 denárov, od pochovávania dieťaťa alebo chudobného želiara 25 denárov, gazdu 1 zlatý, gazdinej 80 denárov, od pohrebnej omše a pohrebnej kázne 50 denárov a za spev na pohrebe 30 denárov, od posledného pomazania a v Novom roku 1 rýnsky zlatý z farskej pokladne a 1 zlatý na Veľkú noc od tryzny- z posvätenia olejov, z ofier na sviatok patróna kostola, od zvonenia za mŕtvych 10 denárov, z pokút pri spovedi (za neveru sa platili dve zlatky) - polovica z nich patrila farárovi.  

Farár vlastnil mnoho malých kúskov polí, ktoré dával do prenájmu a dostával za ne každý štvrtý snop úrody. Niektoré polia obrábal aj vo vlastnej réžii a niektoré boli neobrobené. Vlastnil aj lúky, z ktorých mal úžitok tri vozy sena. Vo filiálkach Malých a Veľkých Bedzanoch mu dávali sedliaci vlastniaci celú usadlosť jednu bratislavskú mericu raže a z polovičnej usadlosti pol brat. merice. Mal aj farské lesy, ktoré ale bezplatne užíval gróf František Beréni. 

Že bolo u farárov veľké sociálne cítenie je faktom, lebo za každých okolností mali ohľad k chudobným. Želiari, ktorí mali siatiny, odvádzali jednu bratislavskú mericu ovsa a ostatní želiari po 12 denárov. Z koledy na sviatok Božieho tela – po sv. Trojici – mu farníci odovzdávali syr. V tomto čase sa filiálka v .H. Chlebanoch nespomína, iba filiálka v Solčiankach, malý kostolík, ktorý bol v čase vizitácie vyrabovaný a bez inventára. Mal len dva zničené zvony a vo Veľkých Bedzanoch, kde sa vysluhovala omša. Obdobne ako v Solčiankach, bol aj v Krušovciach jeden z dvoch kostolov zničený v ruinách a mal taktiež iba dva zvony. Bol bez strechy. Ani v roku 1695, 1697, 1702, 1715, 1720 sa nespomína filiálka v Horných Chlebanoch. Beréniovci a Korošiovci, ako notorickí dlžníci cirkvi, sa nepredháňali v platbe na rekonštrukciu schátraného kostola a zničenej kaplnky. V roku 1702 dlhovali patróni kostola v Krušovciach, šľachtici František, Juraj a Peter Beréniovci, sto zlatých a spolu s cennosťami ich mali použiť na opravu obidvoch zruinovaných kostolov. Taktiež šľachtici Gabriel Koroši so sídlom v obci Horné Chlebany a František Palášty z Dolných Chlebian dlhovali po 50 rýnskych zlatých. (Ladislav Ujfalúši dal v roku 1662 50 zlatých na spevnenie kostolných veží v Krušovciach.) V kaštieli našej obce sídlili katolíci Gabriel Koroši a Klára Géciová, ktorým v tom čase patrila obec Dolné Chlebany. Zemepánmi Chlebian boli v roku 1713 bratia - evanjelici - Alexander a Matej Ujfaluši a majetkové podiely v obci mali aj rody Beréniovcov, Korošiovcov, Zayovcov získané sobášmi, donáciami – kúpou.  

V osudnej bitke pri Moháči padlo sedem uhorských biskupov, čo narušilo pevnú organizáciu katolíckej cirkvi. Vojny, zmätky aj anarchia sa stali pôvodcami kolapsu štruktúry katolíckej cirkvi, čo umožňovalo voľné šírenie reformácie na celom území monarchie. Viacero prívržencov reformácie a stúpencov Martina Lutera pôsobilo aj na kráľovskom dvore. Mária Terézia sa roku 1522 vydala za uhorského kráľa Ľudovíta II., v ktorej sprievode prišli do Budína nemecky hovoriaci radcovia, odkiaľ sa reformačné Luterove myšlienky šírili najrýchlejšie. Už v roku 1540 patria Topoľčany protestantovi, vyznávačovi kalvinizmu, Imrichovi Orságovi a kňaz Leonard v Topoľčanoch je v roku 1559 ženatý katolík, ako v tom istom roku je ženatý kňaz krušovskej farnosti Štefan Hakkel. Roku 1556 sa nitriansky biskup František Turzo po 22 rokoch vo funkcii - zväčša sa starajúci o majetky a iné veci – vzdal svojho úradu, prestúpil k evanjelikom a oženil sa s Barbarou Kostkovou.  

Taktiež Žigmund Forgáč, topoľčiansky zemepán, bol evanjelikom, ale v roku 1603 konvertoval a stal sa z neho horlivý katolík a keď jeho brata Petra Forgáča vymenovali do vysokej funkcie ostrihomského arcibiskupa a prímasa Uhorska, začal ostro vystupovať proti evanjelikom a už v roku 1610 sa stala topoľčianska fara znovu katolíckou. Vdova po Žigmundovi Forgáčovi Katarína Pálfiová na pamiatku svojho zomrelého manžela dala roku 1623 zhotoviť tri sochy Panny Márie, ktoré dala postaviť do troch novo-vybudovaných kaplniek v chotári Topoľčian.

Takmer cez celé storočie mala krušovská farnosť evanjelických farárov (1588-1674) a zachovala si nepretržitú celistvosť na rozdiel od farností v Topoľčanoch, Chynoranoch a inde, kde v rámci protireformácie získali katolíci späť svoj kostol. Poddaní boli pasívni a zväčša bolo podľa hesla: „Koho je panstvo, toho je aj náboženstvo“, takže si osvojili orientáciu svojho duchovného alebo zemepána. V našej obci žila väčšina poddaných remeselníkov slúžiacich Korošiovcom napr. Ján a Andrej Bošanský – mlynár (molitor), - Andrej Kováč – kováč (fáber), zhodné meno s remeslom, Michal Záhradník– záhradník, Juraj Szabó – pivovarník, Pavol Pelikán - mlynár (1726), Ján Chudák – zvonár, Nevidzak- pastier dobytka, Michal Pizdel a Ondrej Adamec – panskí bačovia atď.  

Prostredníctvom patróna cirkvi Františka Korošiho bol do Krušoviec povolaný zo Slovenského Pravna (Nitrianske Pravno) prvý evanjelický farár Michal Kavický pochádzajúci z Prievidze, ktorý pôsobil na veriacich až do roku 1616. Roku 1652 pôsobil v Krušovciach na svoje ovečky Mikuláš Rezík starší ženatý s Annou Palachovou a pochádzajúci z Hájnik. 

Od roku 1647 bol topoľčianskym seniorom a úradoval aj v roku 1673, kedy bola krušovská evanjelická farnosť pripojená k Topoľčanom. Jeho meno je spojené s jeho slávnym synom Jánom Rezíkom, autorom povestného diela „Verejná prešovská poprava, čiže prešovské jatky“. Toto dielo je skvost memoárovej barokovej literatúry. Na zlomenie moci protestantov si vybral cisár hlavného veliteľa, talianskeho generála Antonia Caraffu. Ten po ohlásení sprisahania v januári roku 1687 dostal poverenie ustanoviť v Prešove mimoriadny súd. Caraffa si ako nepriateľov vyberal bohatých mešťanov, ktorých kruto mučil. Dňa 5.3.1687 sa začala reťaz verejných popráv na prešovskom námestí, kde zhynuli A.Keczer, Ž.Zimmermann, F.Baranay, G.Rauscher. 22.3.1687 boli popravení G.Keczer, M.Sárossy, J.Fleischhakker, J.Schonienben, S.Medvecký a o mesiac neskôr A.Székely, J.Bertók, G. Palásthy, J.Kováč a rozštvrtili tri dni mŕtve telo Juraja Radvanského. 16.5.1687 mala poprava obete bratov F. a D. Weberovcov, J.Bezegha, Fazekasa z Rožňavy, S.Lániho a neznámeho kalvínskeho kňaza. Vo väzení zomreli Dávid Feja a podplukovník Šimon Feldmayer. Milosť dostali Slepý Žigmund Guth a Juraj Ottlyk.  

Už v roku 1671 v Bratislave bol verejne popravený odťatím ruky a hlavy český exulant Mikuláš Drábik pre jeho proroctvá o páde Habsburgovcov a pápeža. Hodno napísať i o násilnostiach na druhom konci Slovenska, v Bratislave. V septembri roku 1673 bolo pred súdom v Bratislave 32 evanjelických farárov. Medzi nimi bol aj superintendent M.Tarnóczy. 5.3.1674 predvolali pred súd 700 farárov a učiteľov, no dostavila sa len polovica. Po obžalobe z vlastizrady, rúhania v septembri 1673 im dali na vybranie: buď prestúpiť a zrieknuť sa úradu, alebo odísť do vyhnanstva. V 1674 už boli hromadne odsúdení na smrť ako vlastizradcovia. Tí, ktorí nepodpísali prestup boli väznení na Branči, v Leopoldove, Komárne Sarvári, Kapuvári, Eberharde. V marci 1675 ich 41 predali na galeje v Neapoli. Cestou však traja ušli a z nich Masník a Simonides informovali u bratov Velzovcov o osude svojich nešťastných druhov. Holandský admirál Ruyter zostávajúcich 26 galejníkov vykúpil a oslobodil. Uchýlili sa v Nemecku. Taktiež v Spišskom Podhradí predsedal súdu biskup Bársony v marci 1674, kde bolo odsúdených 41 evanjelických farárov zo Spiša, ktorí ušli cez Poľsko do Nemecka. Aj takú podobu mala rekatolizácia luteránov. Uvedená doba nám tak trochu pripomína časy nie veľmi dávne, neslávne päťdesiate roky za vlády komunistov „s barbarskou nocou pre duchovných vodcov všetkých Cirkví Slovenska“. 

Ján Rezík, rodák z Krušoviec bol väznený pre podozrenie, že si písal s vodcom povstania I. Tekelym. Keď prišiel Caraffa do Prešova a bolo násilne zrušené evanjelické kolégium, musel odísť do Toruňu. Zásluhou kardinála a ostrihomského arcibiskupa Petra Pázmaňa (1570-1637) sa do lona cirkvi vrátili vplyvní magnáti Révaiovci, Turzovci, Pálfiovci, Forgáčovci a ďalší. Pravdepodobne počas pobytu povstalcov v Topoľčanoch a ich výbojov v okolí bola kaplnka v Horných Chlebanoch poškodená alebo zničená, keďže iba obce Veľké Bedzany a Solčianky sú uvedené ako funkčné filiálky krušovskej farnosti.. Po rekatolizácii sa stalo potrebou znovuvybudovanie kaplnky.  

V knihe nachádzajúcej sa v Štátnom oblastnom archíve v Ivanke pri Nitre je napísané na strane 76-77 pod názvom: „Nyitravármegye a magyárorság várme gyési és várasai allá údo muntakar sainak“, vydanej v Budapešti roku 1899: „Felső Helbény, nyitramenti kis tót kőzseg, kőzvetlen A.-Helbény mellet 172 r. Kath. Vallásu lakossal. Postája Korors, táviró és vasúti állomása Nagy Tapolcsány. 1328-ban „HALBAN“ néven szerepel. A XIV. Század végén már Helbénnek irják s mint ílyen a Rajcsányiak bírtoka volt. Kath. Kápolnáját a gróf ZAY-ak épittették 1728-ban és ugyanakkor egy értékes, régi ezűstkelyhet ajándékoztak a kápolnának, melyet még ma is őriznek. A Zayak után gróf ZICHY Géza lett a birtokos.“  

Uvedené je, že kaplnku dal postaviť gróf Zay a daroval do nej pekný starý strieborný kalich, ktorý sa v nej nachádzal ešte v roku 1889. (Pravdepodobne to bude strieborný kalich, ktorý pred rokom 1728 cez storočia zadržiavala u seba rodina Korošiovcov, s ktorou sa Zayovci dostali sobášom do príbuzenského vzťahu. (Tak, ako strieborný kalich - majetok hornochlebianskej kaplnky (?) - zadržiavala cez storočia grófska rodina Korošiovcov, tak pozlátený kalich z krušovského kostola zadržiavala grófska rodina Beréniovcov.) Ďalej je uvedené, že vlastníkom majetkov v Horných Chlebanoch po grófovi Záyovi sa stal gróf Gejza Ziči (Zichy) a v obci žije 172 katolíkov( v roku vydania knihy 1899). 

V roku 1725, keď bol farárom v Krušovciach Michal Tarkaj, je vo farskej vizitácii písomná zmienka o kaplnke v H.Chlebanoch, jej zasvätení Panne Márii z hory Karmel /škapuliarskej/ a modlení sa litánií loretánskych. Na listine je podpísaná Klára Géciová a František Koroši, ktorí zložili fundáciu 5 zlatých na kaplnku v Horných Chlebanoch.  

Dva roky po povolení slávenia dňa založenia Rádu Karmelitánov pápežom Benediktom XIII. bola znovu obnovená, nanovo postavená kaplnka v našej obci a zasvätená Panne Márii z hory Karmel – „P.M.škapuliarskej “. Vtedajším farárom bol Matej Turský, ktorý bol 6 rokov presbytérom a pôsobil v krušovskej farnosti. Predtým bol topoľčianskym kaplánom a seminaristom. Ovládal slovenčinu a maďarčinu. Slávnostnou svätou omšou, ktorú celbroval pán farár Matej Turský, vysvätil a zasvätil kaplnku P.M.Karmelskej za prítomnosti panstva a poddaných obce. Zbožné modlitby hovorili a nábožné piesne spievali Kmotorkovci, Novotnovci, Kúdelovci, Ďurišovci, Bošanskovci, Nevidzakovci, NoviSedlakovci a ďalšie rody obce. 

Práve v období po rekatolizácii mali Korošiovci možnosť vrátiť dlhy Cirkvi a napomôcť k znovuobnoveniu duchovného života svojich poddaných v lone katolíckej Cirkvi, veď boli verní katolíci aj v čase protestantizmu. Gabriel Koroši, manžel Klári Géciovej, bol vážne chorý. Zbožná manželka dala slúžiť sväté omše za uzdravenie svojho nemocného manžela a po jeho smrti aj zádušné omše a spoločné modlenia „Litánií loretánskych“ v kaplnke postavenej z kameňa a dreva pokrytej šindľovou strechou neďaleko kaštieľa v Horných Chlebanoch, pri ceste smerujúcej od kaštieľa cez „Hlbočinu“ k vicinálnej ceste od Topoľčian do Žabokriek nad Nitrou, pri Nadliciach s odbočkou na Bánovce nad Bebravou. Cesta viedla cez extravilán za „Hlbočinou“ povedľa hája zvaného „Červená Chrasť“, cez rajčianský potok poza „Mechovičku“, ďalej do kopčeka smerom na Livinu. Z vicinálnej cesty bola odbočka na panstvo v Rajčanoch.  

Z vizitácie v krušovskej farnosti v roku 1728 sa znovu dozvedáme aj o funkčnej filiálke v obci Horné Chlebany, viď záznam. Tým, že sa rozšírila „Marianizácia“ aj v oblasti Topoľčian, vznikali spolky sv. ruženca. Slávnosť „ŠKAPULIARA“ vznikla hlavne pre domácu pobožnosť veriacich. Domácou pobožnosťou máme rozumieť pravidelné duchovné spojenie s Bohom, Kristom a Bohorodičkou Pannou Máriou, čo je dôležité pre duchovný rozvoj každého jednotlivca a celých spoločenstiev. Táto potreba bola a aj je nutnosťou k uvedomovaniu si pravých hodnôt na zemi, medzi ktoré nesporne patrí pokora a bázeň. Mnohí veriaci a ctiaci si P. Máriu - podľa spôsobov Karmelitánov - nosili menší škapuliar. Sú to dva kúsky zošitého plátna a v nich obrázok P. Márie, zavesený na hrudi. Tí, ktorí nosia škapuliar, prislúchajú do škapuliarskeho bratstva a pokiaľ plnia všetky povinnosti bratstva majú veľkú nádej k zvláštnej pomoci Preblahoslavenej Panny Márie. „Väčší škapuliar“ je posvätené rúcho mníchov Karmelitánov visiace dolu, ktoré Panna Mária sama k sláve svojej podala svätému Šimonovi Stokovi, slovútnemu generálovi Rádu Karmelitánov na začiatku 13.stor. Význam slávnosti škapuliara je taký, že veriaci ho nosia na hrudi a častým pohľadom na obraz Panny Márie sú povzbudení k horlivej pocte a k nasledovaniu jej cností. Odovzdávanie a preberanie škapuliara sa konalo vždy v kostole po sv.omši. V modlitebnej knižke z roku 1901 je uvedené aj toto: -„Povery a neslušnosti, jakéžto sa pri predávaní škapulára v chráme provozujú, Cirkev sv. neschvaľovala nikdy.“ 

Okrem toho sa konal aj októbrový ružencový mesiac v prvú nedeľu v októbri, októbrové litanie. Ružencové slávnosti majú korene v začiatku 13.storočia. Slávnosť Ruženca povolil sláviť pápež Rehor XIII.v tých kostoloch a kaplnkách, ktoré majú oltár ku cti P. Márie ruženskej na večnú pamiatku víťazstva rakúskeho vojska nad Turkami pri Lepante v roku 1571, dobytého aj mocným orodovaním u Matky Božej. Stalo sa tak práve v deň, keď v Ríme na verejnom zhromaždení konalo bratstvo svoj „Ruženec“. V roku 1716, po opätovnom víťazstve nad Turkami v Belehrade, pápež Kliment IX.učinil sviatok „Ruženca“ všeobecným sviatkom. Predmetom cirkevného sviatku ruženca nebol vlastne ruženec, lebo Cirkev zostavila ruženec pre domácu pobožnosť, tento sviatok má byť pre nás pripomínaním a pripamätávaním si toho, že je len dobré a prospešné vzývať Pannu, Matku, Sestru, Kráľovnú Máriu o jej príhovor za nás. 

„Ordo Fratrum Discalceatorum beatae Mariae Virginis de Monte Carmelo.“ 

V preklade: Rád bosých bratov preblahoslavenej Panny Márie z hory Karmel.  

Slávnosť rehole Karmelitánov vznikla na hore Karmel v roku 1205 na poctu Preblahoslavenej Panny Márie. Karmel, zasvätený Preblahoslavenej Panne Márii, pokladá za svojho zakladateľa proroka Eliáša z hory Karmel. Rád bosých bratov nemá jedného zakladateľa, ako to je v prípade františkánov a dominikánov, pretože na začiatku žila na hore Karmel skupina pustovníkov, ktorí sa sústreďovali okolo kaplnky zasvätenej Panne Márii. Aký ideál doviedol týchto ľudí k sústredeniu sa okolo kaplnky možno akosi zhrnúť do jednoduchého vyjadrenia v zopár bodoch:

- Prorocká tradícia spojená s Karmelom a hlavne stále živý duch proroka Eliáša.

- Charakter pohoria ponúkajúceho vhodné a dobré podmienky na život v ústraní.

- Križiacke výpravy, ktoré sa zrodili z túžby vybojovať svätú zem z rúk pohanov sa stali podnetom na boj za Božie kráľovstvo DUCHOVNÝM spôsobom. Po odskúšanom spôsobe spoločného života komunita z hory Karmel požiadala jeruzalemského patriarchu Alberta o potvrdenie vyskúšaného spôsobu života a pustovníci okolo roku 1209 dostali „REGULA VITAE“ – „pravidlá života“. Môžeme hovoriť o vzniku karmelitánskej rehole po uvedení potvrdenia patriarchom Albertom.  

Medzi rokmi 1206 a 1214 dal pravidlá života skupine pustovníkov žijúcich na hore Karmel, od ktorej sa odvodzuje názov rádu. Prvú prísnu regulu rádu napísal svätý Albert v rokoch 1209 až 1210. Regula prikazuje, „aby všetci prebývali vo svojich celách alebo pri nich a oddávali sa cez deň i v noci rozjímaniu o Božom slove a bdeniu na modlitbách.“ Duchovná tradícia rádu má tri základné prvky, ktorými sú: prorocký duch Eliáša, mariánska úcta a rozjímanie o slove Božom.

Eliáš sa pokladá za vzor života a inšpirátora, ktorý slúži Bohu a stretáva sa s ním v samote. Podobne Panna Mária je pre pustovníkov vzorom, ktorý treba napodobňovať, lebo je ich Sestrou, Matkou a Kráľovnou. Len takí budú môcť vidieť Boha, ktorí mu odovzdajú svoje áno, byť čistým srdcom a žiť pre Ježiša tak, ako to urobila Matka Mária. Božia Matka sa stala vzorom pre pustovníkov aj v tom, že zachovávala Pánove slová vo svojom srdci a rozmýšľala o nich.  

Po prijatí reguly rádu sa zlepšili podmienky pre duchovné napredovanie spoločenstva, ale útoky mohamedánov prinútili rehoľníkov odísť z Karmelu do Európy, kde však zistili, že pustovnícky život a pustovnícke hnutie nemá na ružiach ustlaté. Karmelitáni prišli do Európy v roku 1291. Spoločenstvo Karmelitánov preto požiadalo pápeža o zmenu v reguliach rádu a v dôsledku toho sa priradili Karmelitáni k „žobravým mníchom.“ Už nežijú mimo ľudských obydlí, ale sa stávajú spoločenstvom bratov pustovníkov žijúcich na okraji miest. V prípadoch potreby vychádzajú zo svojich domov von k ľuďom. 

Toto boli zásadné zmeny podmienok, ktorým prispôsobenie sa nebolo ľahké. Takéto ťažkosti vyvolávajú okrem bolesti aj užší vzťah k Pánu Bohu, čo sa odzrkadlilo v ich živote podľa tradície siahajúcej až do 13.stor. Vtedajší generálny predstavený rádu Šimon Stock prosil Preblahoslavenú Pannu Máriu o ochranu rádu Karmelitánov a Božia Matka mu na znak ochrany a pomoci venovala škapuliar. Škapuliar je z dvoch častí súkna alebo inej vlnenej látky modrej či čiernej farby dvoma stužkami spojených, z ktorých jedna pokrýva prsia a druhá chrbát. Škapuliar sa volá aj služobným rúchom Bohorodičky a je znamením jej zvláštnej ochrany a úcty od veriaceho ku veľkej Panne, Matke, Bohorodičke. V prvej polovici 13.stor. žil blahoslavený Šimon Stok, muž čistých mravov, plný lásky k Bohu a blížnym a nadmieru horlivý kazateľ Slova Božieho. Jeho pôsobením aj tí najväčší hriešnici konali pokánie. Ešte v jeho útlom veku zamiloval si modlitbu v tichej samote. Odrieknuc sa sveta viedol 30 rokov svojho života v tichej samote, kde pôsobením Bohorodičky, svojej patrónky, pocítil povolanie do rádu karmelitánskych mníchov v Anglicku. Mal práve 48.rokov, keď v roku 1212 vstúpil do rádu karmelitánov. Neskôr putoval do Svätej zeme, kde ponavštevoval všetky sväté miesta a na hore Karmel strávil plných 6 rokov.  

Po návrate do Anglicka ho zvolili za predstaveného rádu. Ako ctiteľ Panny Márie usiloval sa všade šíriť a upevňovať pobožnosť k nej. Jedného dňa v hlbokom rozjímaní pohrúžený prosil Máriu o nejaké zvláštne znamenie jej blahosklonnosti pre seba a svoj rád. Prosba nezostala nevyslyšanou. Najsvätejšia Mária sa mu zjavila podajúc mu škapuliar so slovami: „Príjmi tento škapuliar ako znamenie bratstva, znamenie mojej úmluvy, ochrany a spásy.“ Povzbudený týmto zjavením a darom vystúpil s darovaným rúchom na kazateľnicu, hlásajúc kresťanskému ľudu aké zjavenie sa mu stalo. Po jeho kázni sa prihlásilo veľa veriacich rôzneho stavu, veku a pohlavia prajúc si to rúcho mať a nosiť ho. Králi a kniežatá so svojimi rodinami húfne vstupovali do bratstva svätého škapuliara ako napríklad kráľ anglický - Eduard I., kráľ francúzsky - sv. Ludvík, ktorý až na horu Karmel putoval, aby si odtiaľ priniesol svoj škapuliar, cisár rakuskouhorský - Ferdinand II., kráľ španielsky - Filip II., kráľ portugalský – Sebastián, kráľ poľský – Žigmund a mnoho ďalších panovníkov a členov vysokej šľachty, ako aj mnoho cirkevných hodnostárov, ktorí sa stali členmi bratstva so snahou zaviesť a rozšíriť pobožnosť.  

Horlivým pôsobením vznešených údov rozšírilo sa bratstvo v prvej polovici 13.storočia v celej Cirkvi, obzvlášť ale za čias panovania pápeža KlementaVIII., ktorý apoštolským listom „IN APOSTOLICAE DIGNITALIS“ od 13.novembra roku 1600 obdaril neobmedzenou právomocou generála rádu karmelitánov, aby bratstvo všade zakladal a do neho osoby z každého stavu prijímal buď sám alebo cez splnomocnencov. Podobne i iní pápeži potvrdili bratstvo odpustkami a pápež Benedikt XIII.nariadil v roku 1726, aby sa všeobecne sviatok k úcte k Panne Márii z hory Karmel slávila v celej Cirkvi dňa 16.júla, takzvaná slávnosť svätého škapuliara. 

Veľký úžitok vyplýva z bratstva všetkým údom, ktorí stoja pod zvláštnou ochranou Matky Božej nosiac jej služobné rúcho a obetujú sa jej, v cnostiach ju nasledujúc. Nosením škapuliara stáva sa každý údom karmelitánskeho rádu, berúc podiel vo všetkých modlitbách, pobožnostiach, almužnách, pôstoch, všetkých svätých a iných duchovných pokladoch, ktoré sa v ráde a celej Cirkvi konajú. Nie menší úžitok vyplýva z mnohonásobných odpustkov, aké môžu údovia získať. Šiesta lekcia (čítanie) druhého nokturnu o slávnosti škapuliara (16.7.) znie takto: „Nielen tu na zemi vyznačila Preblahoslavená Panna Mária milý karmelitánsky rád mnohorakým dobrodením, ale pobožne tiež veríme, že i na druhom svete dietky svoje, ktoré sú privtelené do bratstva škapuliara, materinskou milosťou teší a v očistci im pomáha svojou prímluvou k najskoršiemu obsiahnutiu nebeskej vlasti, ak za života svojho na zemi isté pôsty, predpísané modlitby a čistotu podľa stavu svojo zachovávali.“  

Toto čítanie potvrdil pápež Pavol V. dňa 15.júla roku 1612. Taktiež potvrdil nasledujúci dekrét, predložený mu od zhromaždenia svätých obradov: „Otcom karmelitánskym dovoľuje sa kázať: že môže ľud kresťanský nábožne veriť, že najblahoslavenejšia Panna dušiam bratov a spoluúdov braterstva škapulára, ktorí v milosti Božej zomreli, svojou ustavičnou prímluvou, prosbou a zásluhou a obzvláštnou ochranou, zvlášte v sobotu – tento deň od Cirkvi sv.je blahoslavenej Panne Marií venovaný – ku pomoci prispieva, jestli za živobytia svojho škapulár nosili, čistotu podľa stavu zachovali a malé hodinky Bohorodičky vykonávali, cirkevné pôsty zachovávali, v stredu a v sobotu od mäsitých pokrmov (výjmuc Vianoce na ten deň) sa zdržovali.“ (Nábožné výlevy z roku 1893, str.769) Tieto výnimky môže ale kňaz, ktorý príjíma údov, v potrebnom čase zameniť na iné dobré skutky. Bratstvo poskytuje svojím údom plnomocné a neplnomocné odpustky. 

Plnomocné odpusky môžu dostať:

1., na prvý deň vstupu do bratstva po skrúšenom a riadnom odspovedaní sa a po sv. prijímaní, čo platí pri všetkých plnomocných odpustkoch podľa buly Pavla V. od októbra roku 1606.

2., 16. júla na slávnosť škapuliara alebo v budúcu nedeľu, ako aj na každý deň v oktáve, pokiaľ nebolo možné v deň slávnostný získať odpustky. Odpustky sú aj od Klementa X. od mája roku 1673, Benedikta XIV. v bule od 17.marca roku 1752.

3., Plnomocné odpustky majú údovia, ktorí sú prítomní a účastní pri mesačnom sprievode: v bule Pavla V. od 3. augusta roku 1809.

4., Všetci údovia v hodinu smrti, keď meno Ježiš svojím srdcom vzývajú. Pavol V. dňa 30.októbra roku 1606.

Neplnomocných odpustkov sú účastní údovia:

1., Na 5 rokov a 40 týždňov tí, ktorí so škapuliarom na hrudi aspoň raz za mesiac svätú sviatosť prijímajú.

2., Na 5 rokov a toľko týždňov, keď kedykoľvek najsvätejšiu sviatosť k nemocnému sprevádzajú a modlia sa za neho.

3., Na 3 roky a toľko týždňov, keď na sviatky Matky Božej v kostole alebo v kaplnke bratstva pristupujú k sv. prijímaniu.

4.,Na 100 dní keď sa kedykoľvek malé hodinky nábožne pomodlia.

5., Na 300 dní, keď sa v stredu a vo štvrtok zdržujú mäsitých jedál.

6., Na 100 dní, keď na omši svätej bratskej sú.

7., Na 100 dní, koľkokrát mŕtve telo k hrobu sprevádzajú a za dušu nebožtíka sa modlia.

8.,Na 100 dní, koľkokrát nejaký telesný alebo duchovný dobrý skutok milosrdenstva vykonajú.

9., Na 40 dní, keď sa raz za deň Otčenáš a Zdravas ku cti sedmoro radostí blahoslavenej Panny Márie pomodlia. Všetky tieto od Pavla V. udelené odpustky môžu sa tiež na spôsob prímluvy dušiam v očistci privlastniť, podľa vyjadrenia Klementa X. zo dňa 2.1.1672. 

Povinnosti údov tohto bratstva sú pomerne ľahké.

1., Musí od splnomocneného kňaza prevzatý posvätený škapuliar neustále denne nosiť zavesený na šiji, pretože sa odo dňa prijatia stáva údom bratstva.

2., Obnosený a roztrhaný škapuliar sa hodí do ohňa a nahrádza sa novým, kňazom posväteným.

3., Kto z akýchkoľvek dôvodov škapuliar nenosí, zabudne ho nosiť alebo zanedbá jeho nosenie, pozbavený je všetkých duchovných výhod bratstva.

4., Kto dlhý čas škapuliar nenosil, musí znovu požiadať o prijatie do bratstva.

Iné pobožnosti alebo modlitby nie sú údom predpísané. Kňaz, splnomocnený od bratstva udeľuje každému údovi modlitbičku, ale hlavným cieľom bratstva je, aby každý úd Máriu  v cnostiach nasledoval, čistotu podľa stavu svojho zachoval a službe Márii sa zasvätil. Len tí, čo sobotných výhod chcú byť účastní musia zachovávať:

1., Škapuliar nosiť

2., Mariánske hodiny sa modliť alebo v čase keď to nejde cirkevné pôsty dodržiavať v stredu a v sobotu, okrem Vianoc, mäsitých pokrmov sa zdržiavať

3., Čistotu podľa stavu svojho zachovávať. (Nábožné výlevy z roku 1893 str.770.)

Božia pomoc vyprosená Pannou Máriou sa prejavila v ďalšom nie ľahkom období približne o tri storočia po usadení karmelitánov v Európe, keď prevládli v reholi názory uprednostňujúce ľudské aktivity pred kontempláciou, čím sa charizma karmelu začala vytrácať. V roku 1432 sa regula rádu Karmelitánov, pôvodne „karmelítov“ zmiernila. Smäd po návrate k prameňom existoval a bolo niekoľko pokusov o obnovu prísnejšej regule rádu. Ordo Carmelitarum Discalceatorum Beatae. 

Mariae Virginis de Monte Carmelo 

V preklade: Rád bosých karmelitánok  preblahoslavenej Panny Márie., z hory Karmel. (OCD) 

V roku 1452 vznikol (ako druhý rád karmelitánov) rád sestier karmelitánok, ktorý založil blahoslavený Jan Soreth v Holandsku. Sestry žili podľa zmiernenej regule. Návrat k prísnejšiemu prvotnému spôsobu života sa uskutočnil reformou svätej Terézie z Avily. Svätá Terézia po mnohých životných skúsenostiach v kláštore karmelitánok v Avile zakladá prvý kláštor klauzúrnych sestier a pre reformu mužskej vetvy karmelitánov získala svätého Jána z Kríža. Z reformy vzišli BOSÍ KARMELITÁNI ako rád kontemplatívno – apoštolský. Ich poslaním sa stal život v modlitbách v spoločenstve bratov a apoštolát formou spovede, duchovného vedenia, exercícií alebo pomocou vo farskej pastorácii. Apoštolát je ovocie modlitby a zjednotenia s Bohom. Neustále a nepretržité rozjímanie o Božom slove je stimulom na prípravu srdca človeka k rozpáleniu ohňa Božej lásky. Iba v sile tohto spojenia mohol svätý Ján z Kríža vydržať nepochopenie svojich spolubratov, nepohodlné cestovanie a aj väzenie, v sile tohto spojenia dokázal zostať mierny, trpezlivý a láskavý ku všetkým, ktorých mal formovať. Iba ten človek, ktorý so silou spojenia uvedených cností s Bohom prehlbuje lásku k Bohu ustavičným rozjímaním, dokáže rozlíšiť, kedy je motívom apoštolátu únik od vlastných ťažkostí a problémov a kedy sa k nemu, tak ako k Eliášovi, prihovára Boh. 

Kontemplácia karmelu mieri k apoštolátu. Na našom území boli dva karmelitánske kláštory v Prievidzi a v Prešove už koncom 14.storočia a pôsobili tu cez dvesto rokov. Po reforme rádu sa načas usadili bosí karmelitáni aj v Skalici, kde prišli v roku 1699 a pôsobili cez celé storočie, až do zrušenia Jozefom II v roku 1782. Kláštor bosých karmelitánov na Slovensku v dnešnej dobe je len v Priechode pri Banskej Bystrici. Bratia Karmelitáni začali svoju činnosť slávnostnou sv.omšou na sviatok Najsvätejšej Trojice dňa 10. júna roku 1995. Patrí pod Krakovskú provinciu bosých karmelitánov v Poľsku. Noviciát a študentát prebieha v Poľsku. V roku 1998 má rád bosých karmelitánov na Slovensku 11 rehoľníkov. Predstavený rádu je: P. Bohumil Wiergovski OCD, Priechod 277, 976 11 Selce, tel.:088/976 131. 

Terézia de Ahumada sa narodila v Španielsku v marci roku 1515 a ako 21. ročná vstúpila do karmelitánskeho kláštora „Vtelenie“ vo svojom rodnom meste. Narodila sa v čase reformácie a náboženských bojov v Európe. Španielskí rytieri vyhnali Arabov zvaných Mauri, ktorí zaplavili španielske kráľovstvá už v 8.storočí, zo svojej zeme v roku 1492. Narodila sa v rodine dona Alonsa. Z predchádza-júceho manželstva mal po smrti manželky dvoch synov a jednu dcéru. Oženil sa ako bohatý kupec pôvodom žid, ktorý prijal kresťanskú vieru, s doňou Beatrix de Ahumada zo šľachtickej rodiny. Narodila sa v čase, keď Krištof Kolumbus objavil Ameriku a mnoho mladých ľudí odchádzalo loďou do Mexika a Peru, aby uspokojilo svoje túžby po dobrodružstvách. Rodina dona Alonsa sa stala požehnanou deviatimi chlapcami a tromi dievčatami. V takej rozvetvenej rodine nebola núdza o zážitky, ale aj prácu a starostlivosť o mladších súrodencov. Avila je v tomto čase tak trochu hlavným mestom starej Kastílie. Terézia je od malička vodcovský typ, čo najviac praktizovala vo výjazdoch mimo domu so svojím bratom Rodrigom, ktorého pozývala ku hrám vyháňania Maurov alebo k postaveniu pustovne, keďže čítala životopisy svätých.  

V trinástich rokoch osirela, stratila matku práve vo chvíli, keď sa podobné nešťastia človeka najviac dotknú, lebo je to tak, že mladší pomerne rýchlo zabudnú, starší sa prosto rozletia do sveta a také dievča v rozpuku sa cíti osamotené. Starší dvaja bratia odišli do Ameriky, mladší sa hrali na ulici a vo dvore hry, ktoré sa už dávno hrávala a nežné ruky s dobrými slovami láskavej matky, akou jej matka bola, jej veľmi chýbali. Otec don Alonso sa uzatvoril do svojej pracovne. Vyzerá to s ním tak, že sa skôr mal stať mníchom ako otcom dvanástich detí. Terézia bola jeho miláčikom, ale Terézii sa chce újsť čo najďalej od toho pustého veľkého domu, čo sa jej po mnohých ťažkostiach a bojoch so sebou samou aj podarí. Našla si MATKU v kostole, našla Matku Máriu, ku ktorej chodievala denne. V jednom dni októbra spolu s bratom Antóniom potajme odíde z domu do karmelitánskeho Kláštora vtelenia, kde sa stretla so svojou priateľkou Juanou. António odíde do dominikánskeho kláštora v susedstve Avily, do Santo Tomás.  

Keď Terézia pôsobila v kláštore, roztrhnutie mystického Kristovho tela ju ranilo tak, že túžila po prísnejšom spôsobe života ako bol ten, ktorý v ňom viedla. Potvrdil jej to sám Pán Ježiš vnuknutím, aby založila kláštor, ktorý by bol oddelený od sveta. V dvadsiatich ôsmych rokoch jej v náručí zomiera otec don Alonso, čo ju vykoľají a spôsobí utrpenie. Upiera pohľad na Krista a celkom sa obráti. Odteraz bude Boh zasahovať priamo do jej života cez rozjímavé modlitby, kontemplácie, extázy a videnia. Má zjavenia a počuje hlasy jasne a zreteľne. Videnia prichádzajú náhle a nezávisia od toho, načo práve Terézia myslí. Bola v premnohých extázach, nevnímala svet okolo seba, bola v duchovnej jednote s Ježišom Kristom.  

Dňa 24.8.1562 Terézia (de Ahmuda) ako štyridsťosemročná opustila Kláštor vtelenia a spolu so štyrmi sestrami po veľkých ťažkostiach sa prvý krát usídlila v malom domčeku, ktorý nazvala kláštorom svätého Jozefa. Tak vznikol prvý kláštor bosých karmelitánok. Za normu svojho života prijala sv.Terézia prvotnú prísnu regula, zriekla sa svojho rodného priezviska a prijala meno TERÉZIA OD KRÍŽA. V tomto kláštore mohlo byť iba 20 sestier. Pridalo sa k nej 13 sestier. V boji za evanjelium je lepšie mať menej spoločníčok ako viac. V mlčaní a samote sa sestry odovzdávali modlitbám za Cirkev, kňazov a teológov, žiť z milodarov a práce vlastných rúk, ohraničovať svoje vzťahy k svetu len na minimum tým, že nevychádzajú von z kláštora. Prvým pravidlom je chudoba, strava zložená zo zeleniny a bez mäsa, druhým poslušnosť, žiadne vysvetľovanie a diskusie, príkazy je treba plniť, lebo cesta poslušnosti je najrýchlejšia cesta k dokonalosti. Na záložku modlitebnej knižky si napísala: Nech ťa nič neznepokojuje, Nech ťa nič nevystraší, všetko sa pominie.

Boh sa však nemení. S trpezlivosťou prekonáš všetko. Ak máme Boha, nič nám nechýba. Stačí mať Boha!“ Päť rokov v Toledskom karmele v San José sú pre Teréziu a spolusestry najšťastnejším obdobím jej života tak pre ňu, ako aj pre duchovné sestry, medzi ktorými panuje prísnosť, náročnosť, úcta a láska. 

Modlitba a modliť sa 

Modlitba a modliť sa znamená pre nás mnohých odriekavať Otčenáš, Zdravas Mária, spievať nábožné piesne, odpovedať kňazovi pri slávení Eucharistie a prosiť Boha o pomoc. Je to správne, ale určite sa nám stáva, že niekedy len recitujeme slová a vôbec nemyslíme na to, čo hovoríme, nie je snaha pochopiť pravý zmysel slov. Existuje modlitba rozjímavá, keď veríme, že máme Boha priamo v srdci a rozprávame sa s ním tak, ako s priateľom, vzdávame mu úctu a milujeme ho ako svojho priateľa. Modlitba je aj meditatívna a kontemplatívna, kedy človek všetko vloží do Božích rúk a spolupracuje s ním v oddanosti, nemysliac na to, čo človeka znepokojuje počas modlitby. Rozptýlenia počas modlitby, už či je doma všetko v poriadku, alebo v práci, či mi ktosi ublížil, urobil krivdu alebo starosť o budúcnosť a podobne – je signálom neusporiadaného pripútania k zväzku, ktorý nie je pod Ježišovou vládou a nebol ani úplne začlenený do môjho spojenia s ním v modlitbe. Ak ma, hoci nepatrne, odvádza uvedené rozptýlenie počas modlitby, znamená to, že sa tak deje v celom mojom živote. Zabrániť tomu je možné odovzdaním rozptyľujúcich myšlienok do Ježišovej vlády. Takto pozbavený nepokoja, bez ďalšieho uvažovania a skúmania sa zahlbujem do modlitby alebo kontemplácie, čiže zahľadenia sa na Ježiša – do tichého prebývania s Ním. Ako píše svätá Terézia vo svojej autobiografii - „ Vlastný životopis sv. Terézie od Ježiša“ - sú štyri štádia modlitby a prirovnáva ich k štyrom spôsobom zavlažovania záhrady. Vodu je možné nosiť vo vedrách, možno použiť vodné kolo a systém kanálov, možno sa spoľahnúť na potôčik a možno sa spoľahnúť na dážď.  

1. Začiatočník v modlitbe, či už spoločnej alebo hlasnej, mnoho pracuje nad modlitbou a vkladá do nej veľa úsilia. Ľahko sa pri nej rozptyľuje, pokúša sa skrátiť čas modlitby a pomerne ťažko sa pohybuje vpred vo viere. Polieva svoju záhradu vedrami vody. Voda je potešenie v zmysle uľahčenia kontaktu s Pánom. V tomto prvom štádiu musím veľa rozmýšľať, robiť akty vôle, zastavovať sa, pracovať, prosto dvíhať vedrá s vodou hore. 

2. V druhom štádiu vkladám do modlitby menej námahy, ktorá sa stáva prostejšia. Priberám formu obvyklej prítomnosti, čiže bytia a zotrvávania v prítomnosti Pána. Pomáham si teda mlynským kolom, tlačiacim vodu do kanálov, ktoré ju odvádzajú do záhrady. 

3. Tretie štádium modlitby je prirovnané k záhrade so zavlažovaním pretekajúcim potôčikom. Modlitba je už výlučne kontemplatívna. Intelekt a vôľa tu už nemajú veľa námahy, úsilie sa stáva zbytočným, voda skoro sama plynie do záhrady.

4. Štvrté štádium modlitby je modlitba bezprostrednej jednoty s Pánom, čiže bytia jedným s Bohom. On nám zavlažuje záhradu výdatnými dažďami.

Táto schéma modlitby – štyroch vôd – nám dovoľuje porozumieť smeru postupu modlitby. Smer narastania osobnej pasivity a prostoty. Čím menej konám, tým viac koná Pán. V spise „Hrad zvnútra“ napísala o hrade pozostávajúcom zo siedmych komnát, pričom každá z nich sa skladá z mnohých izieb. Postup v modlitbe sa zakladá na prechádzaní z prvého, vonkajšieho okruhu izieb, čiže z prvej komnaty do druhej, tretej, štvrtej atď., až do ústrednej komnaty, kde prebýva Kráľ. Putovanie modlitby je putovaním do hĺbky seba, vedúcim k čoraz užšiemu zjednoteniu s Pánom v ústrednej siedmej komnate.

Prvá izba je určená nováčikom duchovného života, ktorí majú dobré úmysly, ale súčasne sú zajatí svetskými starosťami a obťažkaní rozmanitými naviazaniami predstavujúcimi ľahkú korisť pre zlo.

V druhej komnate sa už človek začína modliť pravidelne a je to pre posvätenie vlastnej a Božej vôle so zachovaním vytrvalosti v modlitbe. 

Tretia komnata je skúsenosť silnej suchopárnosti v modlitbe, ale taktiež v cítenej milosti potešenia. Modlitba sa zjednodušuje a naberá na kontemplácii, je inšpirovaná Bohom. Práve modlitba tretej komnaty je modlitbou mnohých dobrých ľudí tohto sveta, modliacich sa denne, verne, unikajú hriechu, cvičia sa v cnostiach. V mnohých prípadoch utkvieme v tretej komnate a nepostupujeme ďalej, lebo nás prísnosť vlastných cností drží v pasci. Skostnatenosť nám nedovoľuje pokoriť sa a prijať postoj dieťaťa, ktorého črty sú potrebné pre vstúpenie do štvrtej komnaty. 

Štvrtá komnata zodpovedá modlitbe ticha, kedy človek zažíva príliv potešenia a radosti pochádzajúcej od Pána a nie z mojich vlastných myšlienok. Modlitba ticha vôbec nemusí byť tichá. Je častokrát bolestná svojou oschlosťou, temnotou alebo až nadmernou aktivitou rozumu a vôle, ktoré sa nechcú učiť. Stručne povedané, modlitbu štvrtej komnaty sprevádza pasívne očistenie, temno obsahujúce prvky suchopárna a rozptýlenia. 

Modlitbu piatej komnaty nazýva sv. Terézia „modlitbou zjednotenia“. V tomto štádiu sa modlí ľahko, koncentruje sa na Pána s pocitom uspokojenia a radosti. Tí, ktorí došli do piatej komnaty dlho v nej nezostávajú- niekoľko týždňov, mesiacov, i okolo roka. Tento čas je akýmsi druhom medového mesiaca s bohom. 

Šiesta komnata pripravuje na siedmu a tieto prípravy trvajú dlho. Je to obdobie skúšok vnútorných a vonkajších. Možno prežiť napríklad neporozumenie zo strany iných osôb a suchopárnosť modlitby. 

Siedma komnata je duchovnými zásnubami, komnata spočinutia v Pánovi, bezprostredného a blízkeho zväzku s Ním. Pokoj, ktorý je základom tak blízkeho spojenia s Bohom má trvalý charakter. Samozrejme že choroby, starosti s inými ľuďmi, rôzne problémy a ťažkosti zostávajú, ale nie sú už pre človeka prekážkou, lebo je upretý na Pána. Vedomosť o tom, kde som na krivke vzrastu modlitby nie je nevyhnutná. Mnoho ľudí, ktorí vyšli za tretiu komnatu sa nevedia zmieriť s týmto faktom. Netreba sa nám tým vzrušovať. V každom prípade o štádiu modlitby rozhoduje kvalita mojej modlitby a nie vonkajšie prejavy ako napríklad extázy, hlasy, vízie. Tieto prejavy neukazujú, kde sa nachádzam v modlitbe. Dôležité je to, nakoľko som sústredený na Pána v modlitbe a v živote. Do siedmej komnaty môžem vojsť bez nezvyčajných zážitkov počas modlitby, bez extázy, bez slov Pána, bez vízií, prosto majúc iba vedomosť, že ma miluje, sprevádza životom a učí ma odpovedať na svoje volanie.  

V prvých troch komnatách opísaných sv. Teréziou z Avily prináša milosť temnej noci svoje ovocie vyvolením si Pána nadovšetko a odtrhnutím sa nielen od každého hriechu, ale aj od všetkého, čo ma neprivádza k Bohu a nezjednocuje s Ním. Sv. Ján z Kríža nazýva túto časť temnej noci „aktívnou nocou zmyslov“- aktívnou, lebo konám ja a zmyslov preto, že očistenie prebieha na úrovni pocitov a zmyslov. Dôležité je pochopiť, že aktívna časť – alebo aspekt – temnej noci zmyslov je v podstate problémom lásky. Láska k Pánovi, ktorá mi káže vyvoliť si Ho a odvrhnúť všetko, čo je prekážkou láske k Nemu.  

Pasívny afekt noci zmyslov sa začína v štvrtej komnate alebo už v tretej. Myšlienky už totiž prichádzajú oveľa ťažšie, zmierňuje sa tempo až do zastavenia. Tu sa už nezaoberám mnohými vecami, cítim sa uvoľnený, prázdny v strede a môžem podľahnúť rozptýleniu. Neviem čo mám robiť, ale cítim, že konám zle, ak konám čokoľvek iné mimo úsilia jestvovať pre Pána, hoci aj hlúpo, bez súhlasu a biedne. Pasívna časť môže trvať dlho, môže byť striedavá, prichádza a odchádza. Končí sa zvyčajne vtedy, keď opúšťam štvrtú komnatu.

V piatej komnate prežívam znovu obrátenie, istý druh duchovnej obrody po dlhšom čase v modlitbe ticha. Pasívna časť sa vracia v šiestej komnate, kde ustavične potrebujem očistenie, cítim vnútorné utrpenie. Pán ma oslobodzuje od pripútaní a závislostí od všetkého, i od potešenia, ktoré mi udeľuje. Toto je temná noc Ducha. Činný aspekt je moje volenie Pána pred všetkým a trpný aspekt je Jeho pôsobenie na mňa vo mne, v temnote. Náuka sv. Jána z Kríža môže pomôcť k pochopeniu, čo sa deje v človeku, v mojej modlitbe a môže pripomenúť, že pri bezradnosti, ktorú pociťujem pri modlitbe, koná Pán v temnote alebo vo svetle, stará sa o mňa a moje potreby. Modlitba, ktorú nesprevádza potešenie je všeobecnou skúsenosťou. Pokiaľ Pán koná v mojej modlitbe viac viditeľne, ak koná, že mi dá milosť spoznávania Jeho tajomstva alebo milosti pochopenia, vtedy musím dávať pozor, aby som nestotožňoval dar s Darcom. Púšť je rovnako darom ako úrodná pôda.

Tak píše sv. Terézia a sv. Ján z Kríža o modlitbe a duchovnom spojení s Ježišom Kristom, reformátori karmelu v Európe. Búrka, ktorá sa prehnala nad Teréziou ju zocelila s presvedčením, že ju Pán neopustí, lebo nastali kritiky na založenie domu San José s prísnou regulou. Mnohé spolusestry „v Kláštore vtelenia“ nesúhlasili s prísnou regulou, zvyknuté na voľnejší spôsob života a búrili sa. Rozdelili sa na obuté a Bosé karmelitánky. Vyčírilo sa to po unesení brata Jána od Kríža až u kráľa Filipa II. ustanovením „obutých“ a „Bosých karmelitánok“. Terézia si získala priazeň obľúbenej sestry kráľa Filipa, princeznej Jany.

Onedlho vznikol aj kláštor bosých karmelitánov v meste Duruelo, kde bol prvým mníchom práve svätý Ján z Kríža a tak svätá Terézia od Kríža so svätým Jánom z Kríža sú duchovnými rodičmi karmelitánskej – tereziánskej rodiny. Sv.Terézia je zakladateľkou prvého kláštora klauzúrnych sestier a návrat k prísnemu spôsobu života sa uskutočnil reformou a založením konventu v jej duchu v roku 1563 v San José v Avile. Dielo sv. Terézie nebolo návratom k počiatkom starovekého rádu. Sv.Terézia prijala prvotnú regulu sv. Alberta a nadviazala na tradície dávnych mníchov. Svojej rodine dala novú duchovnosť vyplývajúcu z charizmy, ktorú dostala od Boha. Karmelitánsky spôsob života je jedným z kontemplatívnych povolaní. Kontemplácia je mystickou teológiou, čiže tajomným poznaním Boha. Obrazne by sme mohli prirovnať karmelitánsku spiritualitu k stromu, ktorý má krásne konáre, lístie, ovocie, ktoré ľudia vidia a obdivujú. Má však aj korene, na ktoré málokto myslí a ktoré nie je vidieť, lebo sú ukryté, ale bez nich by tento krásny strom nemohol existovať a rásť. K týmto koreňom ukrytým pred svetom môžeme prirovnať povolané Bosé karmelitánky.

Karmelitánsky rád si zvláštnym spôsobom uctieva Pannu Máriu. Tajomstvo jej života zjednotenia s Kristom si zvolil ako svoj ideál a vzor zasvätenia a s veľkým darom, ktorý obdržal od Panny Márie z Hory Karmel, ŠKAPULIAROM, sa chce podeliť so všetkými ľuďmi dobrej vôle. S pobožnosťou škapuliara je zviazaná zvláštna moc Panny Márie počas života, dar dobrej smrti, i po smrti.

Svätá Terézia od Ježiša zomrela ako šesťdesiatšesť ročná dňa 4.10. 1582 o deviatej hodina večer na sviatok sv. Františka z Assisi v Alba de Tormes a za svojho života založila 17 kláštorov Bosých karmelitánok. Otec Antonin jej podal posledný raz Kristovo telo a keď sa jej spýtal, kde chce byť pochovaná odpovie:

-„Otče, veď ja nič nemám na tomto svete. Či mi nikto nepožičia kúsok zeme?“ 

Pápež Sixt V. v roku 1587 povolil slávenie sviatku založenia Rádu Karmelitánov. Stalo sa tak 5 rokov po smrti sv. Terézie, zakladateľky Rádu bosých Karmelitánok, vyhlásenú v roku 1970 pápežom Pavlom VI. za učiteľku Cirkvi - ako prvú zo žien v histórii vôbec. Až v roku 1726 sa stala „všeobecnou“ slávnosť založenia rádu Bosých karmelitánov. 

V obci existoval „Spolok TRI RUŽE“

 VENIEC ale, ktorý sa pletie Panne Márii na jej česť a slávu nie je upletený z obyčajných prirodzených ruží a kvetín zo záhrad a lúk, ale je zložený z najkrásnejších a najľúbeznejších duchovných ruží, z najutešenejších modlitieb, ktorými si ctíme Pannu Máriu. Tento veniec sa nazýva RUŽENCOM od „ružový veniec“ alebo PÁTRIČKAMI od latinského slova „Pater noster“, pretože v časoch kresťanstva pustovníci používali kamienky, ktorými si odratávali, koľko otčenášov sa pomodlili. Taktiež kamienky používali tí, ktorí nevedeli čítať. Namiesto každého žalmu sa pomodlili jeden Otčenáš a počet otčenášov si zaznačovali zvláštnymi klinčekmi, ktoré si na pás po jednom pripínali po každom otčenáši. Svätý Albert Krešpinský a Peter pustovník , ktorí žili veľa rokov pred sv. Dominikom, keďže nevedeli čítať, modlili sa namiesto žalmov istý počet otčenášov s zdravasov. Svätý ruženec majúc podobu Dávidovho „žaltára“ nazýva sa „žaltárom Mariánskym“, lebo ako ten záleží od 150 žalmov, tak tak i tento záleží od 150 zdravasov.

Obyčajný ruženec je len tretia časť celého ruženca. Aby sa ale tento spôsob modlitby v dobrom a istom poriadku mohol zachovávať, urobil sa k tomu účelu zvláštny nástroj. Vzala sa šnúrka a na ňu sa navlieklo 50 alebo 3 krát 50 guliek označujúcich zdravas a medzi každých 10 z nich sa dala väčšia guľka, označujúca otčenáš, aby sa desiatky zdravasov pre každé tajomstvo mohlo náležite oddeliť. Tento nástroj sa nazýva ruženec alebo pátričky a požehnáva sa na to splnomocneným kňazom.  

TRI DUCHOVNÉ RUŽE alebo modlitby z ktorých sa ruženec skladá sú:

1., Apoštolské vyznanie viery, lebo viera je základ na ktorom musíme stavať všetky svoje modlitby, keď chceme, aby sa Bohu páčili a boli nám na úžitok. Touto modlitbou ctíme aj Pannu Máriu, lebo ňou vyznávame, že sme služobníkmi jej Syna Ježiša Krista. Preto je apoštolské vyznanie prvá ruža sv. ruženca, je Bohu a Márii obzvlášť milá.

2., Modlitba Pána, „Otčenáš, ktorý si na nebesiach...“ Túto modlitbu nás naučil modliť sa Syn Boží, v ktorej nás učí podľa vôle Božej prosiť za to, čo smeruje ku cti božej a čo je pre nás a našu dušu potrebné. Táto druhá krásna ruža sv.ruženca je Bohu a Márii milá.

3., Anjelské pozdravenie, Zdravas Mária, ktoré sa 150 krát opakuje v sv. ruženci pozostávajúcom z 15 desiatkov. Touto modlitbou preukazujeme Márii väčšiu česť ako anjelom a všetkým svätým. Keď sa ju modlíme nectíme ju vlastnými slovami, ale slovami, ktorými ju anjel Gabriel uctil, Alžbeta pozdravila a Cirkev svätá jej úctu preukazuje a jej prímluve sa porúča. Zdravas Mária je podľa pôvodu krásna modlitba, ktorou Pannu Máriu ctíme a preto modlitba Zdravas, táto tretia krásna ruža, je Bohu a Márii veľmi milá. Sväté tajomstvá, čiže pravdy našej viery, sa do Zdravas za slovom Ježiš ukladajú a rozjímajú. Tieto tajomstvá sú trojaké a to radostné, bolestné a slávnostné. Ruženec sa delí na Radostný, Bolestný a Slávnostný. V Radostnom rozjímame o radostnom vtelení Syna Božieho; v Bolestnom rozjímame o hrozných mukách a strašnej smrti Krista na kríži; v Slávnostnom rozjímame o sláve Kristovej a oslávení jeho matky Panny Márie. Rozjímanie každého tajomstva sa uzatvára chváloslovím: „ktorým ctíme TROJICU a pri takomto rozjímaní Sláva Otcu, i Synu, i Duchu svätému...“

Zakladateľ tohto ruženca je sv. Dominik, neohrozený obranca katolíckej viery proti kacírom Albigenským, ktorí obzvlášť hodnosť Panny Márie napádali, k čomu bol povzbudený sv. Dominik od samotnej Márie. Videl raz v duchu Máriu, Matku Božiu vo veľkej sláve a velebnosti, ako Kráľovnú nebies a zeme.

Okolo nej stáli tri ženské osoby, jedna odetá do bieleho, druhá do červeného a tretia do zlatého rúcha a každú z nich sprevádzalo 50 ďalších panien. Svätý Dominik si vrúcne želal vedieť, čo má toto radostné videnie znamenať. Blahoslavená Panna mu to tak vysvetlila, že tie tri ženské osoby znamenajú trojnásobný ruženec, t.j. „žaltár“ Mariánsky, tých 50 panien predstavuje 50 zdravasov, z ktorých každý z tých troch ružencov pozostáva. Biela farba znamená ruženec Radostný, červená Bolestný a zlatá Víťazný. To mu oznámila Mária a aj to, že to je najľúbeznejší veniec, ktorým chce byť ctenou. V ruženci sa nachádzajú zelené listy- čo znamená ruženec Radostný, pichľavé tŕne, čo znamená ruženec Bolestný a kvety voňavé, ľúbezné, čo znamená ruženec Slávnostný. 

ŽIVÝ RUŽENEC sa podobá ružovej záhradke. Pätnásť údov v jedno spojených, ktorý pod menom Otca alebo Matky je predstavený ostatným. Takýchto 11 ruží pod správou jednej osoby v jedno spojených predstavuje ružový štepík živého ruženca - je zo 165 osôb! 15 takýchto štepíkov vyobrazuje mariánsku rúžovú záhradku – z 2475 osôb. K tomu ale treba povedať, že nie je potreba hneď rúžovú záhradu alebo celý rúžový sad utvoriť. Jedna ruža z 15 skromných a pokorných sŕdc založená je v stave Máriu milosrdenstva pohnúť a mnohé milosrdenstvá cez ňu dostať od Pána Boha. V takomto bratstve ale musí byť 15 osôb ( 15 duší a 15 sŕdc), aby svätý ruženec mohol mať ozdravnú moc a silu.

Je v prospech duchovného rastu človeka, občanov, zachovanie tradície „Ružencového spoločenstva Panny Márie Karmelskej“, ktorej je naša kaplnka zasvätená.“ Dominikánske mariánske centrum SALVE v Košiciach začalo s obnovou bratstva „Živého ruženca“ v roku 1996 a vyvíja aktivity k celoplošnej evidencií ruží na Slovensku. Vydáva aj časopis „Svätý ruženec“, ktorý si možno objednať len za ružu.

Pravidelné pobožnosti v kaplnke sa konali aj za pôsobenia pánov Finkových a Motešických v našej obci, čoho dôkazom bola i prestavba zmodernizovanie kaplnky ako aj zriadenie rodinnej hrobky. 

Vysvätenie nového kríža na hranici obce H. Chlebany a obce Rajčany

Dňa 19.5.2001 sa konala o 18 hod. prvá sv. omša z radu ďalších pravidelne sa konajúcich sv. omší v kaplnke v Horných Chlebanoch. Omše slúži pán dekan krušovskej farnosti Ondrej Valach pochádzajúci z Vrábel. Keďže v obci nemáme ani školu, ani matriku, lekára atd., svätými omšami prichádza kresťanský duchovný rozmer medzi obyvateľov, čo pozitívne pôsobí na všetky vekové kategórie a hlavne na deti, lebo pán dekan so slovom Božím prichádza do ich rodiska a v čase mimo vyučovania. Cirkev svätá prostredníctvom duchovných otcov vychádza v ústrety ľuďom, aby sa Slovo dostalo ku každému kto ho hľadá a túži po ňom. K tomu, aby sa uchovali staré kultúrne pamiatky je treba ochotu a dobrú vôľu spolu s finančnými prostriedkami. Približne v roku 1860 bol postavený kamenný kríž, dnes stojaci na rozhraní obcí Rajčany a Horné Chlebany. Keďže v tom čase, keď bol kríž postavený, ešte nebola hlavná cesta cez obec, ale viedla vicinálna cesta poza  „Hlbočinu“, kríž bol postavený na pozemku, ktorý bol určený ako plocha nového obecného cintorína. I kaplnka stála na pozemku cintorína.

Zub času kríž nahlodal, preto sa OcÚ rozhodol postaviť nový kríž za dedinou a starý premiestniť pred kaplnku, čo sa zrealizovalo dňa 6.6.2001. Kríž je prenesený pred kaplnku. Stál po pravej strane smerom na Rajčany (roh ohradeného pozemku výskumno šľachtiteľskej stanice SELEKT). Pred kaplnkou vľavo stojí kamenná socha sv. Floriána (1773) a po pravej strane chodníka ku kaplnke je osadený kamenný kríž, ktorý preniesli zamestnanci kamenárskej firmy pána Kozinku z Nemečiek a občania pracujúci vo VPP. Na konci obce je postavený nový kríž a pánom dekanom krušovskej farnosti - do ktorej patria okrem Krušoviec aj filiálky Solčianky a Horné Chlebany - Ondrejom Valachom vysvätený.

 

OSOBNOSTI 

Kelemen Anton (1707 – 1760) 

Kelemen Anton, SJ - nar.17.1.1707 Krušovce, okr. Topoľčany - † 14.9.1760 Kluž, Rumunsko - univerzitný profesor, spisovateľ.

Vydané diela: Epigrammatum liber primus – Prvá kniha epigramov – Košice 1735; Exercitatio rhetorica extemporalis super obitu principis Fr.Eugenii Sabaudiae... - Rečnícke cvičenie nad hrobom Fr.Eugena Savojského, Trnava 1736; Elegiae quibus nonnullorum Europae regnorum clades... deplorantur – Žalospevy na porážky niektorých európskych kráľovstiev, Košice 1737; Panegyricus s.Francisco Xaverio dictus – Slávnostný príhovor na počesť sv.Františka Xaverského, Trnava 1737; Oratio de ss.Virginis intemerato conceptu – Modlitba o nepoškvrnenom počatí Panny Márie, Trnava 1738; Primatus romani pontificis adversus Cl.J.Baummassen, lutheranum theologum Hallensen – Obrana primátu pápeža proti protestantskému teológovi J. Baummassemu, Ráb 1751.

Július Slaný 

Literatúra: Dr. Július Paštéta a kol. - Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska, vydal Lúč, vydavateľské družstvo Bratislava - rok 2000, vydanie 1. str. 650-651

Prameň: Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska, autor.Dr.Július Pašteta a autorský kolektív, vydanie 1., vyd.družstvo Lúč Bratislava, rok vyd. 2000, str. 650-651.

 

Buzna Alexander (1868 – 1945)

Buzna Alexander (14.1.1868 Krušovce, okr. Topoľčany  - † 8.4.1945 Nižná v okrese Trnava) – maliar.

Veľkou mierou sa zaslúžil o rozvoj sakrálneho maliarstva na Slovensku.

Po gymnaziálnom štúdiu v Bratislave absolvoval teológiu v Ostrihome a r. 1892 ho vysvätili za kňaza. V rokoch 1892 - 1894 a 1922 - 1923 študoval maliarstvo na výtvarných akadémiách v Budapešti, Viedni a Ríme.

Životnú dráhu začal ako pedagóg na biskupskom gymnáziu v Trnave. R. 1894 sa stal administrátorom farnosti a r. 1896 farárom v Dolných Voderadoch. Zdravotné problémy ho v roku 1912 prinútili na celé desaťročie zanechať pastoračnú činnosť. Potom bol administrátorom farnosti v Opoji a v Piešťanoch. R. 1933 sa stal inšpektorom pri Apoštolskej administratúre v Trnave. Od roku 1938 pôsobil ako farár v Nižnej.

Po celý život sa sústavne venoval výtvarnému umeniu. Tvoril väčšinou olejomaľby, bol plodným portrétistom, venoval sa aj krajinomaľbe. Inšpiráciu pre tvorbu nachádzal aj v slovenskom folklóre, vytvoril viaceré folkloristické obrazy. Niektoré svoje obrazy krojových postáv predal do cudziny, zakúpil ich napríklad indický maharadža a bývalý bulharský kráľ Ferdinand.

Dôležitou súčasťou jeho umeleckého diela bola sakrálna tvorba. Namaľoval Madonu pre farský kostol vo Veľkom Blahove, obraz Panny Márie pre kostol v Podolí, slovanských apoštolov sv. Cyrila a Metoda pre kostol v Pobedime a ďalšie pozoruhodné obrazy so sakrálnou tématikou, ktoré sú ozdobou interiérov kostolov vo viacerých slovenských dedinách a mestách.

Zaoberal sa aj reštaurátorstvom kostolných nástenných malieb. Ako maliar sakrálnych a oltárnych obrazov sa významne zaslúžil o rozvoj sakrálneho maliarstva na Slovensku.

 

Rezik Ján (okolo 1650 Krušovce - 4.7.1710 Prešov)

Rezik Ján - spisovateľ, historik, filozof, pedagóg, predstaviteľ filozofickej školy, prvý historiograf dejín školstva na Slovensku. Profesor a rektor prešovského evanjelického kolégia. (okolo 1650 Krušovce - 4.7.1710 Prešov)

Absolvent prešovského evanjelického kolégia, v rokoch 1670 – 1672 univerzity vo Wittenbergu a v rokoch 1672 – 1674 v Toruni.

V rokoch 1674 – 1683 pôsobil ako učiteľ v Toruni. V roku 1684 sa stal rektorom latinskej školy v Košiciach. Pre podozrenie s písomného styku s Imrichom Thökölym bol väznený. V čase silnejúcej protireformácie v dôsledku nepriazne košického magistrátu katolícky orientovaného prijal pozvanie do učiteľských služieb mesta Prešov. V rokoch 1684 – 1687 profesor na prešovskom evanjelickom kolégiu. Prednášal poetiku, rétoriku, logiku, etiku a históriu. V roku 1687 bol svedkom krvavého zásahu generála Antonia Caraffu proti stavovskej opozícii v Prešove. V rokoch 1687 – 1705 v exile. V roku 1705 pozvaný za rektora prešovského evanjelického kolégia, prednášal rétoriku a poetiku.

Predstaviteľ barokovej literatúry na Slovensku. Písal latinskú poéziu, gratulačné a kondolenčné verše: Musa fragopolitana loquens... (Bardejov 1708), Salvianus Massiliensis redivivus morum emendator acerrimus... (Bardejov 1708), Triplex virtutis vultus et cultus domino Michaeli Roth oblatus die Michaelis (Bardejov 1708). Udalosti z roku 1687 opísal v práci Theatrum Eperiense Anno 1687. Erectum seu Laniena Eperiensis (1710; Liptovský Mikuláš 1931). Autor divadelných hier s biblickou a historickou tematikou: Pigritius scholarum hostis ad Caucasum deportatus (Bardejov 1707), Themistocles, iudicum image (Bardejov 1708), latinských teologických dišpút a prednášok. Prvý historiograf školstva na Slovensku. Autor dejín protestantských gymnázií na Slovensku v 16. – 18. storočí Gymnasiologia evangelice-hungarica sive Historia scholarum et earundem Rectorum Celebriorum opera et studie (1697), ktoré dokončil jeho žiak Samuel Mathaeides. Autor významných vedeckých prác z oblasti teológie a filozofie: Articulus VII. Augustanae confesionis de ecclesia in illustri collegio statuum Hungariae Eperjenssini (Bardejov 1669), De reparatione violati honoris per privatum ferrum... (Toruň 1703), Libellus ad Euergetas (Rukopis; 1705), Quod felix, faustum fortunatumque sit, inclyte statuo evangelico! (Bardejov 1707), Dum supremi in Ecclesia honoris metam Deo ducente (Bardejov 1708).

Zomrel počas morovej epidémie v Prešove. 

Rudnay Alexander (1760 – 1831)

Rudnay Alexander (4.10.1760 Svätý Kríž, dnes Považany okr. Nové mesto nad Váhom - † 15.9.1831 Ostrihom)- kardinál, arcibiskup, mecén, podporovateľ slovenského národného hnutia. Pochádzal zo zemianskej rodiny zo 14 detí.

Motto

„Slovák som a keby som bol i na stolci Petrovom, Slovákom zostanem.“  

Základy školského vzdelania získal v rodisku. V rokoch 1772-76 absolvoval nižšie gymnaziálne triedy na piaristickom gymnáziu v Nitre. Teológiu a filozofiu študoval v seminároch v Bratislave, Trnave a v Budíne, kde r. 1784 získal titul doktor teológie. Za rímsko-katolíckeho kňaza bol vysvätený v r. 1783 v Trnave. Pôsobil v Laskári, Častej, Hronskom Beňadiku, Trnave, Krušovciach. V roku 1805 bol menovaný kanonikom ostrihomského metropolitného chrámu a zastával tiež funkciu rektora trnavského Seminára sv. Štefana. Panovníckym dekrétom bol v roku 1809 menovaný dvorným radcom a referentom Uhorskej dvorskej kancelárie vo Viedni. Trnavu opustil až r. 1815, keď ho pápež Pius VII. Menoval sedmohradským biskupom v Alba Iulii.

Pri návšteve Ríma roku 1819 ho cisár František I. navrhol za ostrihomského arcibiskupa, čo Vatikán akceptoval a ešte v tom istom roku vystavil o tom pápežskú bulu. V rokoch 1819-20 bol Rudnay ostrihomským arcibiskupom v Trnave, roku 1820 preniesol svoje sídlo do Ostrihomu. Roku 1828 získal hodnosť kardinála. V Ostrihome zomrel a je tam aj pochovaný.

Patril medzi významné európske osobnosti známe v cirkevných i politických kruhoch, ako reprezentant habsburskej monarchie bol účastníkom Viedenského kongresu. Roku 1822 zvolal a viedol celouhorskú cirkevnú synodu v Bratislave, kde roku 1830 korunoval za uhorského kráľa Ferdinanda V., neskoršieho rakúskeho cisára. V Ostrihome začal s budovaním monumentálnej arcibiskupskej katedrály.

Alexander Rudnay venoval mimoriadnu pozornosť katolíckemu školstvu. Za svoje zásluhy sa stal správcom celého katolíckeho školstva v Sedmohradsku. Stal sa zakladateľom moderných foriem charity – nazývali ho aj „veľký almužník“. Uvedomelo sa hlásil za Slováka, patril k najvýznamnejším predstaviteľom prvej fázy slovenského národného obrodenia. Bol patrónom a aktívnym členom bernolákovského hnutia, zapojil sa do činnosti Slovenského učeného tovarišstva, úzko spolupracoval s vrcholnými osobnosťami obrodenského pohybu (A. Bernolák, J. Palkovič, J. I. Bajza, J. Kollár a P. J. Šafárik). Podporoval národnokultúrne snahy rakúskych Slovanov, najmä Chorvátov a Čechov, bol uznávanou autoritou súvekého slovanského sveta. Zaslúžil sa o vydanie prvého slovenského prekladu Biblie. Sám bol literárne činný, venoval sa tvorbe náboženskej a homiletickej literatúry.

Z jeho tvorby: 1798 Památka navštíveňá Pána... Trnava; 1822 Salvatoris Posonii die 16. oct. 1822. Bratislava, 1833 Kázne príhodné... Trnava.

Život a dielo A. Rudnaya inšpirovalo predovšetkým literárnych tvorcov, ktorí na jeho počesť napísali 42 oslavných básní (medzi inými B. Tablic, J. Kollár, J. Hollý) a zachovalo sa 32 panegyrických rečí. Známy je aj Rudnayov portrét z roku 1829 od F. Liedera.

V roku 2002 bola vydaná príležitostná poštová známka s portrétom kardinála Alexandra Rudnaya. Na známke s hodnotou 17 Sk je portrét kardinála, erb, motívy katedrály v Ostrihome a v Trnave a text "Medzinárodná výstava poštových známok Slovensko 2002". Autorom výtvarných návrhov emisie je Dušan Kállay, rytiny vytvoril František Horniak.

 

Literatúra: autor.: Dr.Július Pašteta a autorský kolektív: Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska, vyd.družstvo Lúč Bratislava; 1. vyd. - rok 2000, str. 1178 - 1179 Vyvíjalová,M.: Alexander Rudnay v kontexte svojej doby Martin 1998; Alexander Rudnay a jeho doba – Rudnay Sándor és kora, redigoval István KÄFER, Ostrihom-Trnava 1998.

Prameň: Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska, autor.Dr.Július Pašteta a autorský kolektív, vydanie 1., vyd.družstvo Lúč Bratislava, rok vyd. 2000, str.1178-1179; autorka článku: Eva Fordinálová; PhDr. Ján Lukačka, CSc: Krušovce, Bratislava 1995 str. 134-135; Kázne príhodné, ai iné, to jest: z Reči duchovních, nebohého Arcibiskupa Ostrihomského v Krušovcách nekdi predneseních, a vlastnú Rukú spísaných, Trnava 1833; Alexander Rudnay a jeho doba – Rudnay Sándor és kora, redigoval István KÄFER, Ostrihom - Trnava 1998, str.107, 110, 114.  

Ján Gális 1925 

Gális Ján (je strýkom novokňaza Jozefa Švercela a jeho brata študenta Teológie, t.č. v Ríme, Petra Švercela) sa narodil v Krušovciach 22.5. 1925 ako jeden zo štyroch detí. V Krušovciach vychodil aj základnú školskú dochádzku (1931-1939). Do gymnázia nastúpil v Topoľčanoch (1939) a odtiaľ odišiel na štúdium do Malého seminára v Nitre, kde aj zmaturoval (1945). Nastúpil do seminára Bohosloveckej fakulty v Bratislave. V päťdesiatych rokoch bol seminár rozpustený a musel nastúpiť do práce ako uúčtovník v chynorianských Škrobárňach, kde robil aj organistu.  Potom musel chodiť na duchovné cvičenia, aby mohol  byť vysvätený za kňaza, čo sa aj naplnilo. Vysvätený bol pre Trnavskú Arcidiecézu na sviatok sv. apoštolov Petra a Pavla dňa 29.6.1951. Prijatie kňazského stavu sa konalo v Bratislave a primíčna sv.omša sa konala v Krušovciach dňa 8.7.1951. (Mons. Ján Gális, dekan – farár vo Vinodole tento rok slávil zlaté kňazské jubileum - 50. rokov služby Bohu, Cirkvi a veriacim slávnostnou sv. omšou v Krušovciach.).  Po vysvätení sa stal kaplanom v Topoľčanoch v nemocnici (1951-1954); v Komárne (1954-1956); v Radošovciach (1956-1957); v Piešťanoch (1957-1958). Ako správca farnosti v Čachticiach (1959-1973); v Novom Meste nad Váhom (1973-1982) - ako zástupca novomestského dekanátu; Za monsignora bol tajne vysvätený v Ríme a 15.6.1979 bol zapísaný do zoznamu kaplánov sv. Otca Jána Pavla II. Správca fary a neskôr farár vo Vinodole od roku 1983. I on je jeden z trpiteľov za vieru, k čomu prispeli päťdesiate roky.

Vražbová Anežka 

Jozef Švercel 1976

Jozef Švercel sa nar.17.3.1976 v Partizánskom ako prvý syn obvodného zubného lekára Jozefa Švercela a manželky Anny. Po vychodení základnej osemročnej školy v Krušovciach študoval na gymnáziu v Topoľčanoch, kde maturoval v roku 1994. Po absolvovaní gymnaziálneho štúdia nastúpil na Bohosloveckú fakultu v Bratislave.

V miléniovom roku 2000 bol za kňaza vysvätený arcibiskupom Jánom Sokolom. Primičná v.omša sa konala v Krušovciach a v obci Horné Chlebany slúžil slávnostnú sv.omšu vysvätenia zrekonštruovanej kaplnky zasvätenej P.M.karmelskej 1.7.2000. Po vysviacke r.2000 nastúpil službu Bohu, Cirkvi a veriacim ako kaplan v Banskej Štiavnici.

Vražbová Anežka

Peter Švercel 1977

Peter Švercel – brat Jozefa Švercela - sa narodil 16.5.1977 v Partizánskom. Základnú školu vychodil v Krušovciach v roku 1991 a gymnázium v Topoľčanoch, kde zložil maturitné skúšky a prevzal maturitné vysvedčenie v roku 1995. Nastúpil do rehole Kamiliánov v Kremnici. Noviciát trval 1 rok. Nastúpil na Bohosloveckú fakultu v Badíne – Banskej Bystrici. Po 3.ročníku pokračuje v štúdiu v Ríme. 

Anežka Vražbová

Rajčáni Ján 1669 - 1733

Rajčáni (Rajcsáni, Raicsany), Ján nar.23.6.1669 Nitra - † 12.3.1733 Trnava - univerzitný profesor, teológ, filozof, mecén. Do spoločnosti Ježišovej vstúpil 17.10.1688 v Trnave, kde si urobil aj noviciát (1689-1690).

Vydané diela: Itinerarium athei, ad veritatis viam deducti... (Sprievodca ateistu privedeného na cestu pravdy..., Viedeň 1704); Opusculum de vera et falsa fidei regula..., (Dielo o pravidlách pravej a falošnej viery..., Košice 1723); Peregrinus catholicus, de peregrina unitaria religione discurrens (Katolícky pútnik diskutujúci o zjednocujúcom náboženstve, Košice 1726); Sina ecclesiae ... (Znaky Cirkvi, Košice 1728); Viator christianus ad coelestem patriam per exercitia spiritualia directus (Kresťanský pútnik usmernený duchovnými cvičeniami k nebeskej vlasti, Trnava 1729); Fides salutaris soli religioni romano-catholicae propria, seu demonstratio... (Spasiteľná viera vlastná len kresťansko-katolíckemu náboženstvu, alebo dôkaz..., Trnava 1731); Commenta adversus sanctam romano-catholicam ecclesiam... (Námietky proti svätej rímskokatolíckej Cirkvi..., Košice 1745).  Július Slaný 

Literatúra: Lukács, L.: Catalogus generalis seu Nomenclator biographicus personarum Provinciae Austriae Societatis lesu (1551-1773). Pars III.Rím 1988, s.1328.

Prameň: Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska, autor.Dr.Július Pašteta a autorský kolektív, vydanie 1., vyd.družstvo Lúč Bratislava, rok vyd. 2000, str.1140-1141. 

V našom susedstve žili Bošaniovci. Priblížime si osobnosť z rodu Bošanskovcov a aj osobnosť dnešných čias. 

Bošáni Andrej 1673 – 1730 

Bošáni Andrej –Bossányi - sa nar. 13.11.1673 v Bošanoch, okres Partizánske -†19.11.1730 v Trnave. Náboženský spisovateľ. Univerzitný profesor. Pochádzal zo zemianského rodu.  

Literatúra: Lukács,L.: Catalogus generalis seu Nomenclator biograficus personarum Provinciae Austriae Societatis lesu (1551-1773). Pars I. Rím 1987, s. 120. Július Slaný

Prameň: Prameň: Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska, autor.Dr.Július Pašteta a autorský kolektív, vydanie 1., vyd.družstvo Lúč Bratislava, rok vyd. 2000, str. 134. 

Korec Ján Chryzostom 1924 

Korec Ján Chryzostom sa narodil 22.1.1924 v Bošanoch okres Partizánske – kardinál, biskup, náboženský spisovateľ. Narodil sa ako tretie dieťa v rodine robotníka.

Literatúra: Bajaník,S.:Od barbarskej noci. Slovenské národné noviny, r. 2, 1991, č.25; Die Nacht der Barbaren, Kathpress-Tegesdienst.r.49, 1996, č.63; Hetényi Varga, K.:Papi sorsok a horogkereszt és a vőrős csillag árnyékában III. Lampás Kiadó Abaliget, 1996,s.292, 293, 550, 558; Hlinka, A.:Sila slabých a slabosť silných, Trnava 1990, s.65, 122, 129; Chovanec, M.: Život a dielo jubilujúceho Jána CH.kardinála Korca. Duchovný pastier, r.75, 1994, č.1; Chovanec, M.: Eschatológia v dielach kardinála Jána Chryzostoma Korca. Doktorská diplomová práca, Bratislava 1995; Judák, V.: Nitrianske biskupstvo v dejinách, Nitra 1996, s.37-40; Judák, V.: Kristova cirkev na ceste, s. 91, 266-268, 272-273, 284; Judák, V.: Desať rokov na nitrianskom prestole. Duchovný pastier, r.81, 2000, č.3, s. 126-127; Kőnig,F.: Predslov k nemeckému vydaniu knihy Od barbarskej noci od Jána CH. Korca. Verbum, r.7, 1996, č.4; Krapka, E. – Mikula, V.: Dejiny Spoločnosti Ježišovej na Slovensku 1561-1988. Cambridge, Ont., 1990, s.339, 405-407; Liba, P.: Ján CH.kardinál korec – biskup, spisovateľ. In: Knižnica viery. Bratislava 1992, s. 5-8; Mikloško, F.: Nebudete ich môcť rozvrátiť, Bratislava 1991, s.62-67, 94, 101-103, 111-122, 133, 137, 140-152, 193; Moravský, J.: Otec biskup Korec, vitajte u nás!. In: Slovenskí jezuiti v Kanade. Cambridge Ont., 1990, s. 54-57; Schematizmus Nitrianskej diecézy. Bratislava 1996, s.149; Slovakia and the Slovaks, Encyklopedical Institute of the Slovak Academy of Sciences. Bratislava 1994, s.318; Tibenský, P.: Životná cesta kardinála Korca. Liturgia, r.1, 1991,č.2, s.158-160; Vicelová, E.: Ján Chryzostom kardinál Korec. Personálna bibliografia, Topoľčany 1998; Vnuk, F.: Náčrt dejín katolíckej Cirkvi. Bratislava 1995, príloha II., Život a dielo Jána Chryzostoma Korca. Materiály z vedeckého seminára Život a dielo J.CH.Korca, ktorý sa konal 27.1.1999 na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, Nitra 1999, s.168; Schematizmus Nitrianskej diecézy 2000. Bratislava 2000, s.168; Judák, V.: (zost.): Nitianska diecéza – Desať rokov s kardinálom 1990-2000. Viliam Judák. Prameň: Prameň:  

Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska, autor. Dr. Július Pašteta a autorský kolektív, vydanie 1., vyd .družstvo Lúč Bratislava, rok vyd. 2000, str.720-723. 

V neďalekej obci Šišov pôsobil kňaz a Slovák telom a dušou až do posledných chvíľ svojho plodného života. 

Veselovský Martin 1832 – 1870 

Veselovský Martin nar. 10.8.1832 Námestovo - † 12.2.1870 Šišov, okres Bánovce nad Bebravou- národný a kultúrny pracovník, publicista a editor. Pochádzal z národne uvedomelej hornooravskej rodiny, bol v príbuzenstve s Martinom Hamuljakom. Literatúra: Maťovčík, A.: Martin Hamuljak, Bratislava 1971, register. Augustín Maťovčík 

Prameň: Prameň: Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska, autor.Dr.Július Pašteta a autorský kolektív, vydanie 1., vyd.družstvo Lúč Bratislava, rok vyd. 2000, str.1459-1460. 

V našej obci mali majetkové podiely členovia rodu Beréniovcov. Jednym z nich bol aj Žigmund Beréni, u ktorého pobudla určitú dobu v čase vojny a nepokojov osobnosť tých čias. 

Schreier Norbert 1744-1811 

Schreier Norbert nar. 29.4.1744 Bělotín okres Přerov, Česko - †  26.10.1811 Nýrovce, okr. Levice- náboženský spisovateľ, profesor, hudobník. 

Prameň: Prameň: Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska, autor .Dr.Július Pašteta a autorský kolektív, vydanie 1., vyd.družstvo Lúč Bratislava, rok vyd. 2000, str. 1230-1231. 

Paulen Alfonz 1913 - 1954 

Paulen Alfonz nar.26.1.1913 Malé Bedzany, dnes časť Topoľčany - †10.4.1954 Brno, Česko – trpiteľ za vieru. Študoval v kláštore pod Znievom a po maturite odišiel do kňazského seminára v Trnave. Kňazskú vysviacku prijal 17.5.1936. Ako kaplán pôsobil v Leopoldove. V roku 1937 vo Veľkých Levároch, roku 1938 v Sološnici a v roku 1939-1947 v Banskom Studenci. Potom ho vymenovali za farára v Šenkviciach. V roku 1949-1951 ukrýval v Šenkviciach saleziána Leonarda Tikla, ktorý ušiel z kňazského internačného tábora v Podolínci. Útek Tikla a skupiny Saleziánov cez rieku Moravu do Rakúska v marci roku 1951 sa nevydaril. Pred štátnym súdom potom súdili jedenásťčlennú skupinu ľudí, ktorí saleziánom pomohli a poskytli úkryt. Na jej čelo dosadili Alfonza Paulena. Ešte v roku 1951 ho odsúdili za velezradu na 11 rokov väzenia, konfiškáciu majetku a 10 rokov straty občianskych práv. Väznili ho v Ilave a Mírove. V dôsledku fyzického násilia a tvrdého väzenského režimu musel byť prevezený do nemocnice v Brne, kde zomrel. Jeho urnu uložil 14.1.1995 biskup Dominik Tóth pri šenkvickom kostole. Dňa 26.3.1991 bol súdne rehabilitovaný. 

Literatúra: Petráš,F.: Pohreb po 40 rokoch v Šenkviciach. Katolícke noviny, r.110, 1995, č.8, str.14; Dr.Július Pašteta a autorský kolektív: Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska, vyd.družstvo Lúč Bratislava; 1. vyd. - rok 2000, str.1056.

Prameň: Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska, autor.Dr.Július Pašteta a autorský kolektív, vydanie 1., vyd.družstvo Lúč Bratislava, rok vyd. 2000. 

Sokol Ján 1933 

Sokol Ján nar. 9.10.1933 Jacovce okres Topoľčany – arcibiskup - metropolita. Pochádza z robotníckej rodiny. Po maturite na gymnáziu v Topoľčanoch (1935) bol v tom istom roku prijatý na Cyrilometodskú bohosloveckú fakultu v Bratislave. Za kňaza ho vysvätili 23.6.1957.  

Literatúra: Schematizmus Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy 2000. Bratislava 2000, s. 356; Dian,D.: Jubileum arcibiskupa Jána Sokola. Duchovný pastier, r.80, 1999, č. 7, s. 297-310; Vicelová, E.: Arcibiskup Ján Sokol. Topoľčany 1998. Jozef Haľko

Prameň: Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska, autor Dr.Július Pašteta a autorský kolektív, vydanie 1., vyd.družstvo Lúč Bratislava, rok vyd. 2000, str.1258-1259. 

Janega Aladár 1915

Janega Aladár nar.24.3.1915 Livinské Opatovce, okr.Partizánske –profesor, redaktor, trpiteľ za vieru. Na vstup do spoločnosti Božieho slova r.1926 sa začal pripravovať v Misijnom dome v Močenku okres Šaľa nad Váhom.  

Prameň: Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska, autor Dr.Július Pašteta a autorský kolektív, vydanie 1., vyd.družstvo Lúč Bratislava, rok vyd. 2000, str.586. 

Práznovský Michal 1829 - 1902 

Práznovský Michal nar. 23.9.1829 Hlohovec - † 8.12.1902 Doľany okr. Pezinok – publicista. Gymnázium vyštudoval v Trnave. Filozofické a teologické štúdiá absolvoval na viedenskom Pázmaneu. Za kňaza bol vysvätený 14.3.1855. Ako kaplán pôsobil v Pukanci, roku 1856 v Trnave, od 3.9.1862 ako farár v Modre, od 11.1.1877 v Nadliciach, od 21.7.1877 v Drahovciach, kde sa stal dekanom. Roku 1878 sa pre chorobu zriekol farnosti. Tlačou vydal: Wolba snemowého Wislanca w okrese Frajsstackém 1881 (Trnava 1881, 20s.). Prispieval listami do časopisu Cyril a Method, aj do maďarských novín Magyar állam. Hadrián Radváni. 

Literatúra: Zelliger,A.: Egyházi írók csarnoka. Trnava 1893, str. 408. Dr.Július Pašteta a autorský kol.: Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska, vyd.družstvo Lúč

Prameň: Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska, autor.Dr.Július Pašteta a autorský kolektív, vydanie 1., vyd.družstvo Lúč Bratislava, rok vyd. 2000, str.1119. 

Terlandai Emil Ján 1877- 1915 

Terlandai (Terlanday) Emil Ján nar. 27.8.1877 Chynorany okres Partizánske - † 11.4.1915 Ostrihom, Maďarsko – prírodovedec, vysokoškolský pedagóg.  Vstúpil do benediktínskeho rádu a absolvoval štúdium teológie. Tlačou mu vyšli: Ein Gesetz der Konstruktion der Kőrper und sein Zusammenhang mit den Relativitatsprizip (Zákonitosť  konštrukcie telesa a jej súvis s princípom relativity, Stutgart 1915); A  jégbarlangokról (O ľadových jaskyniach, Természettudományi Kőzlőny, r. 23, 1891, r.617-625); A szilicei jégbarlangról ( O Silickej ľadovej jaskyni, Természettudományi Kőzlőny, r.25, 1893, s.404-411; r.28, 1896, s.183-195); A kettestőrés utánzása űveglemezekkel (Imitácia dvojlomu svetla na sklených platniach, Mathematikai és Physikai Lapok, r.17, 1908, s.255-263; r.20, 1911, s. 302-330. Vojtech Strelka. 

Literatúra: Encyklopédia Slovenska 6. Bratislava 1982, s.67; Slovenský biografický slovník VI. Martin 1994, s.43;. Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska, autor.Dr. Július Pašteta a autorský kolektív, vydanie 1., vyd.družstvo Lúč Bratislava, rok vyd. 2000, str.1378.

Prameň: Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska, autor.Dr.Július Pašteta a autorský kolektív, vydanie 1., vyd.družstvo Lúč Bratislava, rok vyd. 2000, str.1378. 

Bucko Vojtech 1911 - 1993

Bucko Vojtech nar. 16.4.1911 Libichava okr. Bánovce nad Bebravou - † 20.2.1993 Mníchov Nemecko. Ľudovú školu navštevoval v rodnej obci, gymnázium a Malý seminár v Nitre a pokračoval v nich v Prahe. Za kňaza ho vysvätili 16.6.1935.  

Literatúra: Literárny almanach Slováka v Amerike, 1967, s.123-124; Murgaš, K.: K osemdesiatke Prof. Dr. Vojtecha Bucka. Slobodné Slovensko, 1991, č.2; Ďurica, M. S.: Vojtech Bucko. Slovenské národné noviny, r. 2, 1993, č. 8; Rydlo, J.M.: Vojtech Bucko laureátom ceny Mateja Hrebendu. Bulletin Svetového kongresu Slovákov, r.9, č. 38, Rydlo, J. M.: Bibliographie von Prof. Dr. Adalbert Bucko. Slowakei, r.24, 1986, s. 166-169.

Prameň: Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska, autor. Dr. Július Pašteta a autorský kolektív, vydanie 1., vyd.družstvo Lúč Bratislava, rok vyd. 2000, str.156-157.  

V súčasnej dobe pôsobí v našej farnosti pán dekan Ondrej Valach z Vrábel, ktorého putovanie životom so službou Bohu, Cirkvi a veriacim je následovné. 

Ondrej Valach 1948

Ondrej Valach sa narodil 24.3.1948 vo Vrábloch, kde vychodil základnú školu r.1963. Pokračoval v štúdiu na strednej všeobecno vzdelávacej škole od r. 1963 a zmaturoval 9.6.1966. Keď sa v roku 1968 naskytla príležitosť, nastúpil ako študent Cyrilometodskej bohosloveckej fakulty v Bratislave (1968-1973). Vysvätený bol 9.6.1973. Primíčna svätá omša sa konala vo Vrábloch 17.6.1973.

Prvé dušpastierstvo ako novokňaza kaplana sa konalo 1973 v Šahách, odkiaľ nastúpil v mesiaci október na základnú vojenskú službu v Žatci a Olomouci (1973-1975).

Po vojenčine až do marca roku 1976 nemohol pôsobiť ako kaplan na veriacich bez štátneho súhlasu.

Od roku 1976 do februára roku 1979 je kaplanom v Blumentálskom kostole v Bratislave.

 Od 15.3. 1979 do r.1981 je kaplanom v Starom Tekove.

V mesiacoch  február a marec 1981 pôsobí ako kaplan v Zlatých Moravciach.

Od apríla 1981 do júna 1999 je farárom v Nemčiňanoch pri Zlatých Moravciach.

Od 1.7. 1999 do 30.6. 2000 je farárom v Bratislave – Vrakuni a 

od 1.7.2000 pôsobí ako farár v Krušovciach.

V Bratislave, v Nitre a teraz aj v Topoľčanoch pôsobí vo funkcii školského dekana. 

Na foto zľava: Starosta obce Bc. Mašír Ján, pán deka Valach Ondrej a Rajnohová Irena. 

Použitá literatúra: 

Giles Mauger: Svätá Terézia učiteľka cirkvi, Lúč, vydavateľské družstvo Bratislava, 2000

Súkromný list od sestier karmelitánok z kláštora v Košiciach, ktorým touto formou veľmi pekne ďakujem za informácie a dobré rady.

ThDr. Ján Babjak SJ: Rehole a kongregácie na Slovensku, Dobrá kniha Trnava 1998.

Andrej Radlinský: Nábožné výlevy, 10.vydanie, Viedeň 1901.

Farský úrad Krušovce: vizitácie krušovskej farnosti z rokov 1690, 1694, 1702, 1728, 1780.

Matrika farského úradu Krušovce r. 1715-1761.

PhDr.Ján Lukačka,CSc.: Krušovce 1235 – 1995, Bratislava 1995.

Veselý Daniel: Dejiny kresťanstva na Slovensku, Tranoscius, a.s.,Liptovský Mikuláš, 1994.

PhDr.Egon Wiedermann CSc.a autori: Topoľčany vo vrstvách vekov, Bratislava 1997.

PhDr. Ján Lukačka CSc.: Ludanice 1245 – 1992, firma PEN STYLE, Bratislava 1992.

Anežka Vražbová: Horné Chlebany 1328 – 1998 670 rokov, vydal Obecný úrad Horné Chlebany, 1998.

Ladislav Pál: Západné Slovensko zv.3., vydavateľstvo Obzor Bratislava 1976.

Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska, Lúč, vydavateľské družstvo Bratislava, 2000.

Slovenský biografický slovník VI. Martin 1994.

Malokarpatský región 2000, Malokarpatské osvetové stredisko v Pezinku 2000.

Kázne príhodné, ai iné, to jest: z Reči duchovních, nebohého Arcibiskupa Ostrihomského v Krušovcách nekdi predneseních, a vlastnú Rukú spísaných, Trnava 1833;

Alexander Rudnay a jeho doba – Rudnay Sándor és kora, redigoval KÄFER, I., Ostrihom-Trnava 1998.

Katolícke noviny, 4.máj 1997, str.16.

S.G.Lozinskij: Dějiny pápežství; Horizont; Praha 1989, str. 307-316.

I.G.Krigulevič: Pápeži 20.storočia; Nakladateľstvo Pravda, vyd.1. Bratislava 1983. 

Zostavila a na vlastné náklady vydala ANEŽKA VRAŽBOVÁ - kronikárka obce Horné Chlebany

a prezidentka celoslovenského CB Fan Rádioklubu Slovakia „Kosačka“ so sídlom v obci Horné Chlebany.